Na začiatku júna sa konali v talianskom Riccione majstrovstvá sveta kategórie masters v plávaní, vodnom póle, skokoch do vody, synchronizovanom plávaní a v diaľkovom plávaní. Tohto veľkolepého podujatia sa zúčastnilo takmer 13 000 športovcov z vyše sto krajín celej našej planéty.
Súťaže vo vodnom póle sa zúčastnil i Igor Vestenický, bývalý dlhoročný hráč i tréner v topoľčianskom vodnopólovom klube. O podujatí nám povedal: „Bolo to najmasovejšie stretnutie vyznávačov toh-to športu v doterajšej histórii. Na piatich ihriskách počas siedmich dní od skorého rána do neskorého večera urputne zápolilo okolo 1 500 hráčov a hráčok reprezentujúcich svoje tímy, ktorých bolo vyše sto. Družstvá boli rozdelené podľa veku. Najmladší museli mať aspoň tridsať rokov a staršie kategórie sa tvorili po piatich rokoch. Ja som hral v kategórii 60+, to znamená, že v nej mohli hrať hráči 60-roční a starší. Bol som členom družstva KAOS Waterpolo Club USA, spolu s ďalšími dvomi Slovákmi, dvomi Čechmi, dvomi Kanaďanmi, dvomi Gu-amčanmi, ostatní boli Američania, ale tiež z rôznych kútov tejto krajiny. Ako takéto družstvo vzniklo? Nuž dôvod je prozaický. Je len veľmi ťažké dať dohromady dosť hráčov v tomto veku nielen z jedného klubu, ale i z jedného štátu. Našou snahou bolo vyskladať družstvo len zo Slovákov. Oslovili sme veľmi veľa bývalých pólistov, nikto z nich si netrúfol. Obrátili sme sa na Čechov, s ktorými sme hrávali v československej lige. Tam sa našli dvaja. Spolu nás bolo päť, a tak sme boli radi, keď sa na nás obrátili Američania s prosbou o výpomoc. Pred začiatkom turnaja sme sa stretli v Riccione na jednom tréningu, spoznali sa, povedali si posty, na ktorých by sme chceli hrať, vytvorili základnú zostavu a na druhý deň sme hrali prvý zápas proti Estóncom. Po veľkom boji sa nám ho podarilo vyhrať 7:6. Do ďalšieho zápasu sa proti nám postavili obhajcovia titulu z posled- ných majstrovstiev sveta, hráči Poseidonu Hamburg. Podali sme úžasný výkon a Nemcov sme rozdrvili 11:5. V treťom zápase sme naďabili na domácich Talianov. Tí za podpory publika chceli veľmi vyhrať, my sme však boli proti a opäť sme boli úspešní. To sa nám už jasne črtal postup do finálového zápasu o majstra sveta, lebo v poslednom zápase sme mali za súperov Austrálčanov, ktorí dovtedy všetko prehrali. Nenadchli ani proti nám a pohodlne sme vyhrali 11:1. Vo finále sme mali víťaza druhej skupiny, Santa Barbaru z Kalifornie. V jeho radoch hralo až šesť bývalých olympionikov. Nezľakli sme sa ich, boli sme odhodlaní bojovať zo všetkých síl. Pred zápasom sme si boli pozrieť nemocnicu i cintorín. Tieto miesta patria v Taliansku medzi priestory s najväčšou starostlivosťou, a tak sme sa us-pokojili, že v prípade, ak naše srdcia odmietnu znášať odhodlanie prichádzajúce z mozgu, budú naše telesné schránky odpočívať v príjemnom prostredí. Zápal do hry nám nechýbal, ale asi sa rozšíril i do našich rúk, pretože strely, ktoré z nich vychádzali, boli ním veľmi postihnuté. Ani jeden projektil si nenašiel cestu do súperovej siete, a tak, i keď sme sa nadreli ako ťažné kone, prehrali sme 6:0. Škoda, zlato bolo blízko, ale aj strieborné medaily sú naším veľkým úspechom, veď z podobných podujatí sa takéto kovy na Slovensko nezvyknú nosiť.
