Topoľčiansky hokej začal na horných lúkách. Rieka Nitra nebola regulovaná tak ako je dnes. S príchodom zimy sa rozlievala do širokej roviny. Mráz, ktorý prichádzal už koncom novembra a s malými prestávkami trval až do začiatku marca, premenil vodu na veľkú sklenenú tabuľu, ktorej rozmery boli rozsiahle. A to na oboch stra- nách rieky – solčianskej i topoľčianskej. Preto tam bolo denne živo a rušno, chlapci sa naháňali po ľade. Na no-hách mali kľúčikové korčule, často pripevnené iba motúzom. Niekedy aj bez korčulí, len v topánkach sa naháňali denne až do večera.
Prvé „kanadky“
Brat Ľubomíra Blašku – pracovníka AC Juventus Topoľčany, prišiel na návštevu z Kanady do Topoľčian a čo je hlavné, priniesol prvé korčule – „kanadky“, hokejovú palicu a puk. To bolo obdivovania. Neostalo však iba pritom. Šikovní bratia Bartekovci dali zhotoviť podobné korčule v dielni svojho otca. Nielen pre seba, ale aj ostatným kamarátom. Siedmi si potom pripevnili ťažké, ešte neforemné „kanadky“ na vlastné topánky. Iba Fero Činčura – jeden z mála zamestnaných, nimi opovrhol a kúpil si skutočne „kanadky“ značky CCM Canada za 280 Kčs, čo bolo na tú dobu veľa peňazí. Palice podľa vzoru z Kanady zhotovil majster Šuňala a puky priniesli študenti z Brna a Bratislavy.
Ostatnú výstroj zo začiatku tvorili futbalové dresy, ktoré si hráči dávali dvojmo a hrudník si chránili pulóvrom. Futbalové trenírky siahali po kolená a niektorí si ich z bezpečnostných príčin spevňovali zospodu filcom. Pod štulpňami mali obyčajné chrániče a kolená omotali obväzom. Niektorí si ich chránili futbalovými kolenačkami alebo ruky lakťačkami. Na hlavách si hráči ponechávali čiapku alebo baretku. Ešte si urobili mantinely podľa vtedajších predpisov do výšky 30 centimetrov a hokejové bránky s drôtenou sieťou - a mohlo sa hrať. To bol rok 1932.
