Pre 22-ročného Topoľčanca to bola premiéra pod olympijskými kruhmi. A môžeme povedať, že vydarená. Plavec J&T Bratislava Tomáš Klobučník vo svojej rozplavbe skončil na treťom mieste, celkovo na 23. mieste. „Zaostal som o tridsať stotín za svojím osobákom, ktorý je slovenským rekordom. Škoda, že to nevyšlo, pretože som chcel urobiť slovenský rekord, ale rozdiel tridsiatich stotín nie je až taký hrozný,“ povedal na úvod Tomáš Klobučník.
Kedy ste už vedeli, že pocestujete na olympiádu do Londýna?
- Najskôr som sa dozvedel, že nejdem, a preto aj tréningové jednotky boli ľahšie. Vlastne len sám som sa udržiaval v plaveckom tempe. Lenže tri týždne pred olympiádou mi oznámili, že dodatočne ma kvalifikovali do Londýna.
Ako ste prijali správu, že necestujete do Londýna? Radosť po dodatočnej nominácii bola asi obrovská...
- Prvotná správa bola devastujúca, pretože štyri roky som drel, aby som sa tam dostal, a nakoniec z toho nič nebolo. Bol som veľmi smutný, pretože pred štyrmi rokmi sme si dali za cieľ olympiádu, a to sa nám nepodarilo dosiahnuť. Keď som sa však dozvedel, že nakoniec na olympiádu pocestujem, tak som bol nesmierne šťastný, slzy som mal na krajíčku.
Hneď, ako som sa to dozvedel, išiel som na desať dní na Malorku, kde sme zachádzali do úplných extrémov, keďže som sa snažil dotrénovať všetko, čo sa dalo. Ďalších desať dní ešte prebiehala príprava v Bratislave.
Ako to vyzeralo v olympijskom bazéne?
- Do Londýna som cestoval 25. júla a 31. júla som plával. Plával som hneď v druhej rozplavbe. Pred plávaním sme sa všetci stretli sa v „call room“, kde si vlastne plavci kontrolujú plavky i čiapky a sústreďujú sa už na samotné preteky. Už tam som počul hukot z pódia a publika. Priznám sa, mal som poriadne zimomriavky a najúžasnejší pocit som mal na štarte, keď som zazrel preplnené tribúny a skandujúcich ľudí. Bola to paráda a určite to bol môj najkrajší zážitok v mojej doterajšej kariére. Potom som skočil do vody a všetko to zrazu zo mňa spadlo a plávalo sa mi už výborne, i keď som chcel zaplávať lepší čas. Plávalo sa však dopoludnia, a to mi príliš nevyhovovalo.
Ste spokojný so svojím umiestnením?
- Určite som spokojný, mám iba dvadsaťdva rokov a bola to pre mňa prvá olympiáda. Išiel som tam ako nováčik kvalifikovaný na poslednú chvíľu. Účasť v Londýne ma veľmi motivovala a už od najbližšej sezóny začínam trénovať opäť naplno, aby som o štyri roky nechýbal ani v brazílskom Riu.
Bola to vaša prvá návšteva Londýna, alebo ste tam boli už aj predtým?
- V Londýne som bol už aj predtým, ale až teraz som po prvýkrát plával. V minulosti som bol v Londýne pozrieť iba na futbale, ale olympiáda je o niečom inom. Takú atmosféru som ešte nikdy nezažil.
Ako sa vám páčilo na olympiáde?
- Ťažko sa hľadajú slová, pretože to bol veľmi silný zážitok. Stretol som veľa známych športovcov, získal veľa nových kontaktov a určite ma to posunulo vpred. Myslím si, že práve olympiáda ma môže obrovskými krokmi posunúť vpred.
Prvé dni som si užíval atmosféru v Londýne. V Slovenskom olympijskom dome sme mohli jesť, koľko sme vládali. Veľmi nám chutili najmä halušky a strapačky i jahňacina s pivom. Mohol som sa odfotiť pod piatimi kruhmi, čo sa nie každému podarí.
Vašou priateľkou je slovenská plavkyňa Katarína Listopadová. Tá sa tiež do Londýna dostala až dodatočne. Ako ste to spolu prežívali?
- Chvíľku bola tichá domácnosť, pretože najskôr som sa dozvedel, že do Londýna pocestujem a ona nie. Bolo to dosť nepríjemné, pretože štyri roky sme trénovali spolu a nakoniec sa jeden na olympiádu prebojoval a druhý nie. No ešte v ten deň, ako som sa to dozvedel ja, prišla dodatočná pozvánka aj pre ňu. Na druhej strane treba priznať, že my sa vždy navzájom podpichujeme, kto je lepší, ale rozhodnúť o tom je veľmi ťažké.
Určite by sa nám lepšie pricestovalo s nejakým osobákom či semifinálovou účasťou, ale situácia bola taká, aká bola, preto sme aj so súčasnými výsledkami spokojní.
Na olympiáde oslnili najmä americkí plavci. Prečo sa podľa vás naši plavci nedokážu vyrovnať svetovej špičke?
- Stačí sa pozrieť len na to, aká je Amerika veľká a akú má športovú základňu. My sme veľmi malá krajina a v podstate stále bojujeme s finančnými problémami. Za seba musím povedať, že finančná podpora zo štátu bola len minimálna. Som plavec, ktorý bol na olympiáde, ale celú prípravu mi hradili iba moji rodičia, ktorí rovnako hradili aj moju prípravu v Bratislave. Mám síce menších sponzorov, ale všetko to stojí práve na rodičoch. Len vďaka nim som mohol plávať a pripravovať sa v Bratislave. Za to som im aj nesmierne vďačný. Som zvedavý, ako to bude pokračovať teraz po Londýne, pretože som stretol aj Martina Soboňu a ďalších kamarátov z topoľčianskeho okresu, ktorí mi prisľúbili, že mi budú tiež nejakými finančnými čiastkami prispievať na moje plavecké napredovanie.
Dá sa povedať, že nie som profesionálny športovec. Ja som platený iba vreckovým mojich rodičov. Plávanie nerobím preto, že by som sa ním živil, ale preto, lebo ma to baví.
Aká je momentálne vaša budúcnosť? Zostávate v Bratislave?
- O tom je ešte ťažko hovoriť, pretože určite rozmýšľam aj nad odchodom do zahraničia. Všetko sa rozhodne v najbližších týždňoch.
