Unikátny objav dokumentu k vzniku Československej republiky v topoľčianskom archíve vypovedá o tom, aké bolo ťažké aj po viac ako 20-tich rokoch zhodnotiť udalosti, ktoré v jednotlivých regió- noch umožnili, podotýkame, že najmä vojenskou silou, presadiť vznik nového štátneho útvaru, republiky, po takmer 400 rokoch trvajúcej monarchii na čele s Habsburgovcami.
Rabovačky v Topoľčanoch
V publikáciách o týchto udalostiach sa môžeme dočítať, že už 29. októbra 1918 sa v Topoľčanoch strhla rabovačka. Rozpútali ju vojaci, ktorí sa vracali z frontov. V hostincoch odmietali platiť za objednané nápoje a takto podgurážení, s chuťou na cigarety, o 16. hodine vyrabovali hlavnú trafiku. Pridala sa k nim tzv. topoľčianska lúza a do Topoľčian začali prúdiť aj obyvatelia z okolitých obcí s cieľom kradnúť a ničiť. Celkom bolo vyrabovaných 42 obchodov. Vtedajší slúžny Alojz Markovič zabránil krviprelievaniu a rozkazom zakázal maďarským žandárom použiť proti nim zbrane. A práve on je jedným z aktérov objavených dokumentov.
Vznik pobočky Slovenskej národnej rady v Topoľčanoch
Topoľčiansky advokát Dr. Július Brežný (*14. 5. 1880 v Kysuckom Novom Meste + 2. 10. 1929 v Topoľčanoch, pôsobil tu od roku 1915 a od roku 1921 bol verejným notárom) sa 30. októbra 1918 osobne zúčastnil v Martine na prijatí tzv. Martinskej deklarácie (Deklarácia slovenského národa), ktorou sa aj Slováci prihlásili k Československej republike a ustanovili Slovenskú národnú radu za jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa. Advokát Brežný povolal 1. novembra do svojej kancelárie v Topoľča-noch niekoľko svojich priateľov a tí mu pomohli založiť pobočku SNR.
Maďari sa nevzdávali
Monarchia mala v Topoľča-noch veľa stúpencov a tí už 3. novembra založili maďarskú národnú radu, ktorej predsedom sa stal rímsko - katolícky farár Dr. Ján Bundala. Povolala do zbrane tzv. národnú stráž. Jej veliteľovi Ing. Eduar-dovi Munkovi slúži ku cti, že jeho 150 ozbrojených mužov udržiavalo poriadok v meste a strážilo prístupové cesty, aby dedinčanom zabránilo podieľať sa na ďalších lúpežiach. Maďarská národná stráž bola rozpustená až 6. decembra.
Heltayovci v Topoľčanoch
Kto to boli Heltayovci? Títo príslušníci maďarskej národnej stráže pod vedením npor. Heltaya mali zastaviť postup československého vojska a vytlačiť ho za moravské hranice. Rozpútali však na západnom Slovensku teror sprevádzaný násilnosťami a lúpežami. A tu sa objavuje ďalší aktér objaveného dokumentu, topoľčiansky advokát Dr. Július Šándor, ktorý mal 5. novembra 1918 priviesť do Topoľčian 30 takýchto maďarských ozbrojencov a veliť im.
Stali sa nielen postrachom mesta, ale i celého okolia. Podľa očitých svedkov začali od ľudí vymáhať ukradnuté veci z rabovačiek, pričom nemilosrdne bili vinných aj nevinných. V Solča-noch vraj tento veliteľ rozkázal obyvateľom postaviť sa pred svoje domy a vyzliecť sa donaha. Potom rozkázal vojakom zbiť ich do krvi.
Topoľčany v Československu
Pobočka SNR prevzala obecný (mestský) úrad v Topoľčanoch do svojich rúk až 7. decembra 1918. Čoskoro, 9. decembra vyslali 4-člennú deputáciu do Bánoviec so žiadosťou o vojenskú pomoc. Veliteľ československého vojska major Pirník im vyhovel a poslal do Topoľčian 30 vojakov a 2 guľomety. Vojaci pod velením poručíka Dr. Nalberta ešte ten istý večer o 23. hodine dorazili do Topoľčian a odzbrojili maďarskú národnú stráž. Na druhý deň prišlo do Topoľčian ďalších 3000 československých vojakov, ktorým velil samotný major Pirník.
Udalosti naberali rýchly spád, keď bolo 11. decembra 1918 vyhlásené stanné právo a úrady preberali lojálni predstavitelia novému režimu. Hlavným slúžnym sa po Alojzovi Markovičovi, ktorý sa úradu vzdal (a neskôr sa stal hlavným slúžnym v Martine, slúžnym v Ružomberku a napokon sa usadil v Piešťanoch), stal Emil Buzma a od 1. januára 1919 prevzal tento úrad vládny komisár, Čech Rudolf Dobrkovský. Ešte 15. decembra bolo z Topoľčian internovaných 20 obyvateľov mesta, 10 katolíkov a 10 židov, ktorých ako rukojemníkov poslali 17. decembra do Ilavy. Traduje sa, že tento transport sa príliš nevydaril, lebo zo zastávky v Trenčíne sa 19 z nich vrátilo späť do Topoľčian.
Definitívne sa Topoľčany pripojili k československej administratíve až 30. januára 1919, kedy vládny komisár zvolal obecné (mestské) zastupiteľstvo a súčasne rozpustil pobočku Slovenskej národnej rady. Richtár a členovia obecného zastupiteľstva na čele s Júliusom Zhorellom informovali telegramom Župný úrad v Nitre, že sa pomery v meste zlepšili a zdôraznili „oddanosť a vernosť topoľčianskych občanov Republike“. (Topoľčanci museli Maďarom odolávať ešte v júni 1919, kedy sem prenikli oddiely boľševickej Maďarskej republiky rád, ktorá zanikla až v auguste 1919, ale to je zasa iná kapitola).
O čom sa píše v objavených dokumentoch?
Podľa poznámky na liste, ktorú napísal 12. mája 1970 Vladimír Kedrovič, riaditeľ topoľčianskeho múzea (1960 – 1970) a vášnivý zberateľ dokumentov z archívov i súkromných zbierok, tento bol adresovaný sudcovi Krajského súdu v Nitre a v Bratislave Dr. Arturovi Šimkovi (bývalému rakúsko-uhorskému dôstojníkovi slovenského pôvodu) a jeho autorom bol bývalý hlavný slúžny v Topoľčanoch Alojz Markovič. Tento list, datovaný 2. januárom 1939, bol v skutočnosti adresovaný topoľčianskemu advokátovi Dr. Júliusovi Šándorovi, ktorý ho, spolu so svedectvom kovarského rímsko - katolíckeho farára Dr. Štefana Černeiho (Csernyey) (list z 18. januára 1939) predložil správcovi - učiteľovi Štátnej ľudovej školy v Topoľčanoch a redaktorovi Topoľčianskych novín - p. Bargárovi, aby na základe dôkazov v nich úplne spochybnil článok, ktorý ho staval do čela Heltayovcov v Topoľčanoch. Pripomenul, že nemá v úmysle viesť s ním súdne pokračovanie, pretože nemá pomstychtivú povahu. Dňa 20. januára 1939 píše: „Bol by som Vám povďačný, keby sa táto vec mohla pokojne a bez každej väčšej emócie vybaviť“. Doteraz sa v archíve dôkaz o tom, či sa tak aj skutočne stalo a meno Dr. Júliusa Šándora bolo očistené, nenašiel. Čoskoro po tomto liste nasledovali iné prevratné súvislosti a za známych dramatických okolností zanikla Československá republika.
Očistíme meno Dr. Júliusa Šándora teraz?
Na doplnenie udalostí spojených so vznikom Československej republiky a možno aj opravu doteraz oficiálne publikovaných údajov poslúži svedectvo (list) bývalého topoľčianskeho slúžneho Alojza Markoviča. Píše v ňom, že 28. októbra 1918 asi o 6. hodine ráno prišlo vlakom z Nových Zámkov asi 200 vyzbrojených vojakov, ktorí spolu s civilným obyvateľstvom z Topoľčian a okolia (Krušovce, Solčany, Nitrianska Streda a Kovarce) vyrabovali v meste cca 40 obchodov a jednotlivé hospodárstva v tých istých obciach. Topoľčianske obyvateľstvo zriadilo hneď na druhý deň tzv. občiansku stráž, ktorou sa chránilo pred eventuálnymi novými rabovačkami. Tu pisateľ pripomenul, že pri zriadení tejto stráže „ako sa pamätám“ sa zúčastnil aj Július Šándor.
O niekoľko dní počul, „no nie úradnou cestou“, lebo na slúžnovskom úrade sa nikto z nich neohlásil, že z Budapešti do Oponíc alebo Kovariec prišlo 30 – 35 ozbrojených maďar-ských vojakov (námorníkov) z Heltayovho oddielu. Mohli ich pozvať prenajímatelia oponického a kovarského panstva, ktorí v Budapešti žiadali o pomoc proti rabovačkám, pretože im spôsobili obrovské škody. Keď sa vojaci vybrali do Solčian, obyvatelia ich nechceli pustiť a strieľali po nich, no oni im streľbu opätovali. Po nasledujúcej bitke bolo niekoľko osôb ranených na obidvoch stranách a niektorí aj následkom tejto bitky zomreli. Markovič posudzuje chovanie Heltayovcov ako veľmi drzé a surové. Pod zámienkou domových prehliadok brali rôzne veci a predmety, na ktoré nemali žiadne právo. Toto nezákonné počínanie Heltayovcov sa počas trvania prvej Československej republiky nevyšetrilo (nepripomína nám to neúspešné vyšetrovanie udalostí 17. novembra?). Pisateľ si už nepamätal, kto bol veliteľom tohto oddielu a advokátovi Šándorovi zdôraznil „To však viem celkom istotne, že Ty nie!“ Veliteľom mohol byť „jeden dôstojník“ z Budapešti. Sám bývalý slúžny hlásil o ich počínaní do Budapešti, píše „na patričnom mieste a žiadal som, aby ich odvolali z môjho okresu preč!“ Odpoveď z Budapešti neprišla, ale zakrátko boli Heltayovci preč. Píše: „Jako prišli – tak zmizli!“
Ďalší svedecký list rím. kat. farára, dekana Dr. Štefana Černeiho, je o to dôležitejší, že konkrétne uvádza, že po rabovaní 4. novembra 1918 poslal prenájomca hospodárstva v Kovarciach Léderer (Gustáv Lederer, ktorého označuje ako „špiritus-kráľ a árendáš milionár“ mal v prenájme aponiovskú pálenicu v Kovarciach a pred rokom 1918 bol známy aj ako riaditeľ ľanárskej a konopárskej továrne v Chynora-noch) do Kovariec 75 vojakov z Budapešti, ktorým velil nadporučík Kondor, brat bývalého oponického hospodárskeho úradníka. Pri kostole v Solčanoch ich vraj 11. novembra 1918 Solčanci napadli. Štyria vojaci tu na mieste zomreli (a sú pochovaní na solčianskom cintoríne) a piaty zranený vojak skonal v oponickej „nemocni“. Po tomto incidente sa mala väčšina vojakov vrátiť späť do Budapešti, ale veliteľ Kondor tu ostal až do decembra, kedy aj on odišiel s ostatnými vojakmi do Budapešti. Toto svedectvo bol rím. kat. farár ochotný potvrdiť i prísažne.
Nakoľko sú svedectvá autentických listov, napísaných po viac ako 20 rokoch od odohraných udalostí, pravdivé, by potvrdilo ďalšie bádanie. V každom prípade sú dôkazom, že nič doteraz publikované nie je možné pokladať za definitívne. Po objavoch v našich archívoch sa môžeme presvedčiť aj o tom, že dejiny nie sú čierno-biele.
Autor: Helena Grežďová
