Z Topoľčian odišiel v roku 1997 na dve sezóny do Košíc. V priebehu piatich rokov po sebe získal vo svojich dvoch klu-boch päť medailí v slovenskej najvyššej súťaži. V rokoch 1995 a 1996 majstrovský titul v Topoľčanoch, v roku 1997 bronz v Košiciach, v roku 1998 striebro a v nasledujúcom roku tretí majstrovský titul. Potom nasledovali tri sezóny v Rakúsku a až desať vo Francúzsku. Získal aj dve prestížne individuálne ocenenia. V ankete O najlepšieho hádzanára Slovenska obsadil v roku 1998 3. miesto a v nasledujúcom skončil druhý. Za mužskú reprezentáciu Slovenska odohral 59 zápasov, v ktorých strelil 220 gólov. V predvianočnom čase sme ho požiadali o rozhovor, v ktorom okrem iného bilancoval svoju doterajšiu bohatú hráčsku kariéru.
Každý človek má nejaké korene. Môže sa vo vašom prípade hovoriť aj o športových?
- Otcov brat Pavol Valent bol hádzanár v Trnave a otec pracoval v hádzanej skôr ako funkcionár. Vlado Ekhardt, brat mojej mamy, bol známy futbalista v drese Spartaka Trnava i Slovana Bratislava.
V Topoľčanoch boli vo vašich veľmi mladých rokoch tri dosť populárne športy - futbal, ľadový hokej a hádzaná. Aká bola vaša cesta k nej?
- Otec ma brával so sebou na hádzanárske podujatia, a tak som s hádzanou začal už ako desaťročný a iné športy som ani neskúšal.
Ako ste v Topoľčanoch prešli žiackymi a dorasteneckými vekovými kategóriami?
- Boli to veľmi dobré časy, hrali sme v popredí našich súťaží a často som počas víkendu hral aj v dvoch vekových kategóriách. Bez trénerov by to nešlo a boli nimi Ladislav Pospíšil, Štefan Mišových a traja Jozefovia - Varga, Šuran a Kobela.
Pamätáte sa na svoj prvý súťažný zápas za mužov?
- Konkrétne už nie, ale bolo to na jeseň v roku 1993, keď mužov trénoval Dušan Porubský.
Ako si spomínate na partiu s majstrovskými titulmi v rokoch 1995 a 1996?
- Boli to štyri krásne roky s topoľčianskymi mužmi. Od dorastu sme sa poznali ako veľmi silná generácia. Boli to rýdzo topoľčianske tituly s topoľčianskymi odchovancami, čo sa už ťažko môže zopakovať. Často sme sa stretávali a boli to vrúcne časy.
Po skončení sezóny 1996/1997 ste odišli hrať do Košíc. Čo vás k tomu viedlo?
- S Topoľčanmi som sa nedohodol. Domácim hráčom neponúkli také podmienky ako zahraničným. Oslovili ma Košice, ich ponuku som akceptoval a urobil som veľmi dobre. Darilo sa mi. V roku 1998 sme odohrali veľmi dramatické finálové zápasy s Topoľčanmi a v nasledujúcom roku sme získali majstrovský titul. V týchto dvoch rokoch som získal aj najlepšie umiestnenia medzi slovenskými hádzanármi roka.
Aké bolo vaše rakúske pôsobenie?
- V sezóne 1999/2000 som hral 1. ligu v Brucku. Toto pôsobenie mi ponúkol Ján Packa. Adaptácia bola veľmi dobrá, pretože tam chytal Bohumír Halgaš a hral aj Peter Hátaš. Aj nasledujúce dva roky som hral s Halgašom vo West Viedeň rovnako v 1. lige. V Rakúsku sa mi darilo aj strelecky. Počas týchto troch sezón som bol v prvej desiatke strelcov ligy.
Potom už nasledovalo vaše dlhé francúzske pôsobenie. Hrali ste tam od prvej po tretiu ligu v kluboch Altkirch, Mulhouse, Pontault Combault a HBH 71 Hazebrouck. Nie je to častá krajina pôsobenia slovenských hádzanárov. Ako ste sa do Francúzska dostali?
- Mal som rôzne ponuky, ale vo viacerých kluboch to padlo, no ozval sa jeden francúzsky manažér. Nevedel som, do čoho idem, ale keďže mám rád výzvy, ponuku som prijal.
Ako ste sa adaptovali s celou rodinou na francúzske prostredie?
- Ja pomerne dobre, ale manželka s ročným synom horšie. Zvládli to s problémami, ale zvládli.
Bola francúzština pre vás ťažký jazyk?
- Francúzi vás berú len s jazykom a sú v podstate nacionalisti. Tri mesiace som intenzívne získaval základy francúzštiny a potom sa to už zlepšovalo. Hral som aj s Maročanmi a Alžírčanmi, ale tí tento jazyk ovládajú.
Boli francúzske súťaže v niečom iné v porovnaní s vašimi predchádzajúcimi pôsobeniami?
- Prvá aj druhá liga sú veľmi kvalitné. Sú to náročné súťaže s legionármi. Hra je dynamická, pestrá a rýchla, dobre sa na to pozerá a diváci sa hádzanou bavia. Kondičnú a atletickú prípravu rieši v každom mužstve kondičný tréner.
Prešli ste aj viacerými slovenskými reprezentáciami. Ktoré obdobie bolo pre vás najúspešnejšie?
- Reprezentoval som Slovensko aj v mladších vekových kategóriách, ale moje najlepšie obdobie bolo medzi mužmi. Bolo to v rozpätí rokov 1998 až 2003. V tomto období sa vystriedalo pri reprezentácii päť trénerov - Martin Gregor, Vincent Lafko, František Šulc, Slavomír Šipoš a Štefan Katušák. Boli sme dobrá generácia, doma sme porazili silné Nórsko i Španielsko, ale v barážovom play - off sme narazili vždy na silnejších súperov, a tak sme sa na ME či MS neprebojovali.
Po pätnástich rokoch ste sa v Topoľčanoch vrátili do najvyššej slovenskej súťaže. Určite to bolo emočne podporené aj tým, že ste sa po toľkých rokoch v mužstve stretli aj so svojimi majstrovskými spoluhráčmi - Petrom Kopeckým a Michalom Melušom. Dajú sa tieto pocity slovne opísať?
- Títo dvaja hráči boli jedným z faktorov, že som prišiel. Boli sme v kontakte. Diváci si na mňa spomenuli a chcel som im dokázať, že hádzanú viem hrať. Som veľmi rád, že na zápasy chodia vo väčšom počte.
Je súčasná slovenská Extraliga iná v porovnaní s poldruha desiatkou rokov dozadu?
- Určite je to iné. V minulosti bolo viac skúsenejších hráčov, teraz je viac mladých, čím bojovnosť prevyšuje kvalitu, ale viacerí starší hráči sú pre mužstvá dôležití. Prešov je niekde inde, ďalšie mužstvá sú vyrovnané a v každom zápase sa dá hrať o víťazstvo.
Ako hodnotíte športové výsledky Topoľčian v hádzanárskej Extralige?
- Začali sme dobre, ale neskôr bolo tých bodov menej. Máme veľa zranených hráčov, no sezóna je dlhá a ešte môžeme prekvapiť.
V trinástich zápasoch jesene ste strelili 72 gólov a pohybujete sa okolo 6. miesta medzi najlepšími strelcami. Nie je to psychicky dosť náročné, keď sa od vás čaká, že v každom zápase strelíte aspoň päť gólov?
- Nemôžem povedať, že sa to očakáva skutočne v každom zápase, hoci aj túto úlohu v mužstve mám. Som v kolektíve aj preto, aby som odovzdával skúsenosti a pomáhal oveľa mladším spoluhráčom.
Ako ste prišli k prezývke „čučo“? Takmer každý vie, že to bolo a aj je lacné ovocné víno s veľmi rýchlym alkoholickým účinkom.
- Môj otec to zdedil po svojom staršom bratovi, prešlo to na mňa a čučo je už aj môj 11-ročný syn, ktorý je už tiež medzi hádzanármi.
Nostalgia za domovom sa zvyčajne ešte zvyšuje počas významnejších sviatkov a takými vianočné a silvestrovsko-novoročné určite sú. Prežívali ste ich aj vo Francúzsku?
- Chceli sme to spoznať a dvakrát sme počas týchto sviatkov vo Francúzsku boli. Vianoce sa tam začínajú až 25. decembra a darčeky sa rozdávajú v ten deň ráno. Potom sú to tradičné rodinné návštevy. Silvester ľudia prežívajú predovšetkým v uliciach, keď jednotlivé mestá pripravujú program. Je to všetko komerčné, vysvietené a časté sú aj programy pre deti.
Ktoré boli pre vás najsilnejšie momenty a chvíle počas Vianoc z detských rokov?
- Vždy ma fascinovalo, keď bolo počas Vianoc nasnežené, viac som cítil rodinnú súdržnosť a určite aj mňa zaujímali darčeky.
Čo považujete za najdôležitejšie počas týchto sviatkov v rámci svojej rodiny?
- Je to pohoda, pokoj, od- dych a viac času pre rodinu aj v širšom zábere. Viac sa tiež môžem venovať sebe a načerpať novú energiu na druhú polovicu sezóny.
Čo by ste si okrem tradičného zdravia priali v roku 2013?
- Po športovej stránke by som chcel dokončiť tento súťažný ročník a potom sa uvidí. Prial by som si aj spokojnosť v rodine a zlepšenie svojich určitých nedostatkov.
