Hokejový tréner Miloš Paulovič má za sebou ďalšiu sezónu na lavičke Topoľčian. Jeho muži sa dostali do štvrťfinále play-off. Juniori a dorast Topoľčian postúpili do Extraligy a takmer všetci títo mladí hráči prešli práve jeho rukami.
Miloš Paulovič prišiel do Topoľčian ako vojak. „Narukoval som do Senice, ale neskôr ma prevelili do Topoľčian. Práve tu som sa nečakane stal trénerom,“ povedal na úvod bývalý obranca Topoľčian M. Paulovič. „Ešte som hrával hokej, keď ma zvolili za zodpovedného trénera spoločne už s nebohým Hurtajom. Hráčske povinnosti preto museli ísť bokom, pretože sa nedalo hrať a aj trénovať súčasne. Niečo sa povedalo a hráči za chrbtom robili úplne opak. A tak som hráčsku kariéru musel ukončiť.
Byť hokejovým trénerom, to je aj každý rok nové pôsobisko. Vy však už vyše desaťročie pôsobíte len v Topoľčanoch, nelákali vás aj iné ponuky?
- Som stále verný Topoľčanom, i keď ponúk bolo viac ako dostatok. Prioritou však zostala rodina. Mal som malé deti a chcel som zostať doma s nimi, postarať sa o ne. Teraz je už situácia iná, deti pomaly končia vysoké školy, chlapec hrá hokej vo Švédsku, a tak prípadné ponuky už aj inak zvážim. Čas však ukáže, čo bude o rok, o dva.
Aké boli vaše trénerské začiatky?
- Nastúpil som hneď ako tréner topoľčianskych mužov a pri nich prišli aj prvé úspechy, keď dva roky po sebe sme hrali baráž o Extraligu seniorov. Po týchto dvoch skvelých rokoch sa nám mužstvo rozutekalo po svete a začali sme budovať nový tím s tým, že vždy popri nich som sa venoval buď dorastu alebo ju- niorke, kde sme si postupne pripravovali hráčov do seniorskej kategórie. Potom sme sa s vedením dohodli, že musíme niečo robiť už od žiackych kategórií, a tak som prešiel trénovať vtedajších deviatakov a siedmakov (títo chlapci momentálne postúpili v kategórii dorastu a juniorov do Extraligy).
Topoľčiansky hokejový klub prežíva pekné obdobie. Do Extraligy postúpili dorastenci aj juniori. Týchto hráčov však poznáte veľmi dobre, veď pre niekoľkými rokmi ste ich trénovali...
- Oba ročníky prešli v žiackych kategóriách mojimi rukami. Boli to vývojaschopní chlapci, s ktorými sa dalo pracovať. Hlavne oni sami chceli na sebe pracovať a toto je výsledok systematickej práce. Myslím si, že viacerí z nich môžu byť prísľubom aj pre seniorskú kategóriu. Jedinou nevýhodou je fakt, že v Topoľčanoch nám chýba vysoká škola a bojím sa toho, že po maturitách opäť odídu hráči na vysoké školy a niektorí z nich prestanú s hokejom úplne.
Už počas práve skončenej sezóny dostávali niektorí hráči príležitosť hrať aj za mužov. Čo im to dalo?
- Každá skúsenosť so staršími im niečo dá. Treba povedať, že hráči spolu vytvorili vynikajúci kolektív. Ukázalo sa, že bolo správnym ťahom doplniť kádre do baráže o hráčov z I. ligy a nie z Extraligy. Po minulé roky, keď nás posilnili hráči z Extraligy, tak im bolo jedno, ako toto družstvo skončí. A práve títo prvoligoví hráči viac túžili po postupe, pretože prvá liga sa vlastne už skončila pred barážou a títo hráči by mali tak po sezóne už o mesiac a pol skôr.
Ako ste prežívali postupy vašich zverencov na tribúne ako divák?
- Určite každý významný boj alebo úspech je jedinečný. Keď vidím v akcii svojich hráčov, ktorých som trénoval, ten pocit vás hreje pri srdci a môžem si povedať, že tá práca s nimi nebola márna.
Mládež je extraligová, čo treba urobiť preto, aby to nebola záležitosť iba na jednu sezónu?
- Osobne si myslím, že je ťažšie si Extraligu vybojovať ako sa v nej zachrániť. Teraz si musia hráči sadnúť s vedením, stanoviť si nejaké priority a určite neľahká úloha čaká v tomto období najmä funk-cionárov, aby vhodne doplnili jednotlivé kádre. Mládež mám v Topoľčanoch dobre zmapovanú, a preto môžem povedať, že máme šikovných deviatakov pre dorast a dorastenci určite výborne zapadnú do juniorky. Už v tomto ročníku šikovní dorastenci pomáhali juniorom. Juniorku bude určite treba doplniť, pretože je to maturitný ročník a po skúškach sa hráči pravidelne rozpŕchnu po školách. Už nie je taká doba, že študenti stíhajú hokej aj vysokú školu. Vždy si pri tomto spomeniem na Tibora Melicháreka a Andreja Kollára, ktorí dennodenne stíhali veľmi dobre odtrénovať a pritom boli každý deň aj v škole, aj na zápasoch. Obaja to nakoniec dotiahli až do reprezentačných výberov aj v seniorskej kategórii.
Čo sa musí v Topoľčanoch urobiť preto, aby aj naďalej na našom zimnom štadióne vyrastali aj ďalšie hokejové talenty?
- V prvom rade to vždy záleží na hráčoch. Odmalička ich treba viesť k tomu, že majú nejaké úlohy. U žiakov ide len o školu a hokej. Oni nemajú nič iné na starosti, žiadne úlohy doma v rodinnom živote. Musia sa len zodpovedne pripravovať do školy a zodpovedne hrať hokej. Úlohou je chodiť do školy a na tréningy či zápasy. Samozrejme, dnešná doba je veľmi uponáhľaná, nikto na nič nemá čas. Deti si musia uvedomiť, že musia robiť aj niečo navyše. Nestačí, čo máme na tréningu, deti musia aj samy chcieť. Napríklad, v dnešnej dobe mi chýbajú detské hry na ihriskách či za činžiakmi. Aj cez jarné prázdniny som sa pozrel z okna a na sídlisku nebolo ani nohy. Pred desiatimi rokmi boli ihriská plné, deti sa hrali, šantili. Tieto detské hry akoby vymreli a všetci len sedia pred počítačmi a televízormi.
Mrzí ma, že v poslednom období sa vypustili sústredenia pre žiacke kategórie. Práve na nich sme viedli deti k samostatnosti a k zodpovednosti. Viem, že všetko je finančnejšie náročnejšie, ale v posledných ročníkoch absolvujú naši žiaci stále menej a menej turnajov. Pri rozumnom rozvrhnutí financií sa to dá zvládnuť. Veď ani my sme nemali veľa peňazí, no boli sme v každom roku na rôznych medzinárodných turnajov. Ako príklad uvediem súčasnú juniorku. Pred niekoľkými rokmi, keď ešte začínali ako piataci či šiestaci, tak sme za sezónu absolvovali päť i šesť turnajov. Všetko to boli väčšinou turnaje v zahraničí, kde sme sa stretali aj s inými štýlmi hokeja. So staršími žiakmi som neskôr bol na turnaji vo Švédsku, Fínsku, Rusku a naposledy minulý rok v lotyšskej Rige. Určite to našim chlapcom niečo dalo, z čoho vyťažili aj v súčasnosti.
Trénovali ste žiakov, dorast, juniorov a aj mužov. Pri ktorej kategórii sa cítite najlepšie?
- Každá kategória má svoje špecifiká. Najkrajšia práca je s deťmi, ale tie si treba vedieť získať a na druhej strane si treba nechať odstup od rodičov. Tým zasa treba vysvetľovať čo a ako. To je trojuholník.
Ako tréner ste toho už veľa prežili, ktorú sezónu hod-notíte zatiaľ ako vašu najúspešnejšiu?
- Každá sezóna má svoje čaro. Myslím si, že najväčším úspechom bolo druhé miesto v dorasteneckej lige, kde sme sa ako nováčik súťaže celú sezónu držali na prvom mieste. Až v poslednom zápase sme prišli o prvé miesto a navyše v tom období sa darilo aj seniorom, ktorí sa prebojovali až do semifinále play-off. Boli tam aj také dni, keď som v Topoľčanoch iba prestupoval z autobusu do autobusu. Behom minúty som musel zabudnúť na jednu kategóriu a myslieť pritom na druhú. Bol to pekný a náročný rok, ale stálo to za to.
Takže, precestované toho máte dostatok...
- Je to údel športovca a pritom je to trošku aj komické. Nahovárame si, aká nás čaká ďaleká cesta na východ, čo je nejakých 400 km, a pritom v ruskej KHL či NHL, nemeckej alebo aj vo švédskej lige sa kluby presúvajú aj o niekoľkonásobne viac kilometrov.
Vráťme sa k mužom, po dvoch rokoch Topoľčany opäť odohrali play-off...
- Budem sa opakovať, ale my sme v seniorskej kategórii hrali najkrajší hokej v októbri. Po prvýkrát sme mali zvolený nový model, kedy sa hráči mali pripravovať individuálne. Sezóna im skončila vo februári a v podstate päť mesiacov mali pauzu. Tá sa aj ukázala u hráčov. Nemali spoločné tréningy a naučili sa iný spôsob života. Pokiaľ na začiatku sezónu vládali, tak všetko bolo v poriadku. Mali sme šesť pätiek, v mužstve bol zdravý boj a konkurencia. V novembri sa však už začal preukazovať výpadok z chýbajúcej prípravy. V jednom dni navyše odišli traja hráči, strelec Gráčik sa nám zranil na dlhšiu dobu. Mužstvo chytilo krízu, prehrávali sme doma aj vonku. Bodovo bol pre nás november veľmi biedny. Naháňali sme síce prvú štvorku, no neskôr sa mali vôbec problém skončiť v prvej osmičke. Život je už taký, že v play-off sme dostali toho najťažšieho súpera, ktorý takmer zdolal Martin aj v boji o Extraligu. V Bardejove sme odohrali dva dobré zápasy. V prvom zápase sa nám podarilo vyrovnať, ale rýchlo sme chceli zápas rozhodnúť a súper nám v krátkom slede strelil tri góly a nakoniec sme prehrali 2:6. Na druhý deň sme si pozreli video zo zápasu, držali sme sa celý zápas a pri power-play sme aj vyrovnali. Chlapci chceli veľmi vyhrať, všetci chceli získať puk, nahrnuli sa na jednu stranu a ešte v riadnom hracom čase domáci strelili víťazný gól. Domáci zápas bol z nášho pohľadu herne najslabší.
Zdá sa mi, že I. liga v poslednom období akoby upadala, čo na to hovoríte?
- Ani by som nepovedal, že by táto súťaž upadala. Keď to porovnáme s Extraligou, tak je vidieť, že minulý rok Piešťany ani I. ligu nevyhrali, no po doplnení šiestimi, siedmimi hráčmi hrajú pomaly o majstra. Bardejov vyhral prvú ligu a odohral sedem vyrovnaných zápasov s Martinom. Skôr by som povedal, že kvalita v I. lige je, skôr si myslím, že upadá Extraliga. Teší má, že v I. lige hrá dosť skúsených hráčov, čo majú niečo už odohrané, a na druhej strane sa čoraz viac do hry zapájajú aj mladí a nádejní hráči. Myslím si, že prvá liga ide kvalitou pomaly hore.
