Starší dorast Topoľčian obsadil druhé miesto a stal sa vicemajstrom krajiny. Ako by ste zhodnotili celú sezónu?
- Celý súťažný ročník 2012/2013 môžem hodnotiť z pohľadu staršieho dorastu ako veľmi úspešný. Dosiahli sme totiž ďalší historický úspech pre náš hádzanársky klub, pre mesto Topoľčany - skončili sme druhí na Slovensku za majstrovským Prešovom a pridali sme ešte 3. miesto v Československom pohári. Za celý ročník sme prehrali len štyri zápasy – dvakrát s už spomínaným Prešovom, raz s Považskou Bystricou a Bratislavou, takže vicemajstrami SR sme sa stali úplne zaslúžene. Aj keď počet hráčov v staršom doraste nebol vôbec ideálny (plusom bolo, že sme trénovali spoločne s mladším dorastom), chlapci od začiatku prípravy pracovali naplno a s veľkou chuťou. Vytvorili jeden silný kolektív, s ktorým sa veľmi dobre pracovalo. Po absolvovaní kvalitnej letnej prípravy a prvých ligových zápasoch som spoločne s vedúcim družstva Petrom Klemanom st. v kútiku duše cítil, že táto sezóna môže byť pre topoľčianske dorasty úspešná. Po minuloročnom štvrtom mieste teraz starší dorast HK Topoľčany po 10. rokoch získal strieborné medaily.
Viacerí hráči z dorastu hrali aj za mužov. Určite im tieto skúsenosti pomohli...
- Za družstvo mužov na začiatku sezóny začali trénovať šiesti starší dorastenci. Toto opatrenie klubu som prijal, avšak vnútorne som sa s ním nikdy nestotožnil. Každá minca má totiž dve strany. Nespochybňujem, že kondičná príprava s kádrom mužov im prospela, ale čo sa týka hernej praxe a následnej hernej výkonnosti, tu to bolo slabšie. Tých príležitostí, aby títo mladí hráči nazbierali herné skúsenosti v zápasoch so seniormi, bolo veľmi málo. Navyše, mne zo staršieho dorastu odišla kvalita, ktorú potrebujete aj v tréningovom procese a kompletný starší dorast som mal k dispozícii len raz za týždeň. Takže času na zdokonaľovanie spolupráce, herných systémov a zohrávanie sa bolo veľmi málo a všetko som musel doháňať „koučovaním“ v samotných majstrovských zápasoch. Ale v celkovom sumáre, pôsobenie týchto hráčov u mužov malo určite viacej pozitív ako negatívnych bodov.
Ako tréner ste mali ročnú prestávku od trénovania. Po návrate prišlo druhé miesto. Čo to pre vás osobne znamená?
- Áno, rok som si dal od hádzanej pauzu. Po nepretržitých 18 rokoch trénovania som sa cítil unavený aj fyzicky, ale hlavne psychicky. Každý deň tréning, cez víkendy majstrovské zápasy alebo turnaje a ja som začal cítiť, že trénovaniu už nedávam toľko ako by som mal. A to by som ubližoval predovšetkým svojím zverencom. Zvažoval som, či sa k trénovaniu vôbec ešte niekedy vrátim. Keď ma však znova oslovilo vedenie klubu, ja som napokon ponuku prijal. A môžem povedať, že som sa rozhodol správne. Táto partia chlapcov ma znova „nakopla“. Mladší aj starší dorast, ktorý som viedol, trénoval od začiatku s takou chuťou a zanietením, že som sa začal znova tešiť na každý tréning a zápas. Chcel by som im aj touto cestou odkázať, že mi bolo cťou a potešením byť ich trénerom a poďakovať im za všetko, čo v tejto sezóne na palubovke odrobili a dosiahli. A druhé miesto bolo odmenou za ich úsilie vložené do trénovania a len akousi čerešničkou na torte. Oveľa dôležitejšie je, že ich hádzaná baví a majú chuť sa jej venovať aj naďalej.
Po sezóne ste sa zúčastnili Československého pohára v Pov. Bystrici, kde ste obsadili tretie miesto. Ako to na tomto turnaji vyzeralo?
- Československý pohár bol nejakou nadstavbou už skončenej úspešnej sezóny. Išlo o premiéru tohto turnaja, ktorého sa zúčastnili prvé dve družstvá zo Slovenska – Prešov, Topoľčany a prvé dve z Čiech – Kopřinice, Karviná. Zavedenie tohto turnaja ja osobne vítam, pretože konfrontácia s inými družstvami je veľmi potrebná.
Na turnaj sme nešli s nejakými veľkými ambíciami, pretože po dohode oboch národných zväzov na turnaji nemohli štartovať hráči ročníka 1993 – Česi majú v kategórii staršieho dorastu len dva ročníky a my až tri. Čiže tí najstarší a najskúsenejší zo Slovenska nemohli hrať. V našom družstve to boli štyria hráči zo základnej zostavy! Len na porovnanie, Prešov mal len jedného takého hráča. Týmto opatrením sme boli donútení odohrať turnaj v úplne inej zostave než sme hrali celý súťažný ročník. Hralo sa systémom každý s každým. Prvé dva zápasy – Kopřivnice a Prešov - sme na turnaji prehrali. V poslednom zápase nás čakala Karviná, ktorá taktiež s týmito súpermi prehrala. V šatni sme si povedali, že v tomto zápase odovzdáme všetko, čo v nás po predchádzajúcich zápasoch ešte zostalo, že ide o úplne posledný zápas sezóny a chlapci to aj splnili a vyšlo to. Po výbornom prvom polčase, ktorý sme vyhrali o šesť gólov, sme sa v druhom síce trochu strelecky vytrápili, ale víťazstvo sme si už nenechali vziať a zaslúžene sme vyhrali. Získali sme tak bronzové medaily v rámci Česka a Slovenska v kategórii staršieho dorastu. Chcem ešte dodať, že polovicu nášho družstva na tomto turnaji tvorili hráči mladšieho dorastu, ktorí po spomínanom obmedzení káder doplnili a vôbec sa na turnaji svojimi výkonmi nestratili.
Mladší dorast skončil na piatom mieste. Taktiež dobré umiestnenie...
- Po minuloročnom 9. mieste sa mladší dorast umiestnil na výbornom 5. mieste. Avšak pre mňa a určite aj pre chlapcov je to výborné umiestnenie s trpkou príchuťou. Po jesennej časti sme boli na 2. mieste za Prešovom. Avšak po vážnych zraneniach hráčov základnej zostavy sme odvetnú časť súťaže nezvládli. Chlapci síce bojovali, odovzdali na ihrisku všetko, ale absencia kľúčových hráčov bola viac než citeľná. Zistili sme, že niektorých hráčov pri tak úzkom kádri nedokážeme zatiaľ adekvátne nahradiť. V odvetnej časti sme prehrali aj so súpermi, ktorých sme predtým porazili o 10 – 20 gólov. Všetko zlé je však na niečo dobré. Chlapci sa naučili bojovať a bojovali až do konca sezóny. Takže nakoniec sme uhrali pekné piate miesto. Za to všetko patrí mladšiemu dorastu veľká vďaka a poklona.
Títo mladí hráči sú určite prísľubom pre topoľčiansku hádzanú do budúcnosti...
- Samozrejme, v oboch kolektívoch je veľký potenciál a ja verím, že aj v ďalších sezónach budú obe dorastenecké družstvá siahať na tie najvyššie méty. Verím, že aj zranení hráči sa dajú čoskoro do poriadku a od novej sezóny začnú znova spoločne pracovať na tom, aby boli opäť úspešní. Sú tu aj veľké talenty, ktoré sú určite prísľubom pre topoľčiansku seniorskú hádzanú do budúcnosti. Nebudem však nikoho menovať, pretože v kolektívnom športe ako je hádzaná je aj veľký talent len „kvapkou v mori“ a bez práce celého kolektívu to vytúžené víťazstvo sám nezariadi. Verím, že aj klub vytvorí našim odchovancom také podmienky, aby nám neutekali do iných klubov, alebo neskončili s aktívnou činnosťou ako tomu bolo v minulosti, pretože potom by aj práca každého mládežníckeho trénera strácala význam.
Čo vás čaká najbližšie? Pokračujete pri topoľčianskych dorastoch?
- Najbližšie si chcem poriadne oddýchnuť, venovať svoj voľný čas rodine a vynahradiť im čas strávený v športovej hale. Zmluva s klubom mi končí, takže moje ďalšie pôsobenie pri topoľčianskej hádzanárskej mládeži budeme s vedením klubu určite riešiť.
