Topoľčany oslávili výročie zmienky, nie však písomnej

TOPOĽČANY. Pred niekoľkými týždňami si mesto počas Topoľčianskych hodov pripomenulo 840. výročie písomnej zmienky. Na slávnostnom zasadnutí hovoril aj premiér Robert Fico o listine z roku 1173, v ktorej sa spomínajú Topoľčany. Ako je to však s prvou písomnou zmienkou o Topoľčanoch? O tom sme sa rozprávali s riaditeľkou topoľčianskeho archívu Oľgou Kvasnicovou.

Ako je to vlastne s prvou písomnou zmienkou o meste?

- O probléme prvej zmienky o Topoľčanoch sa už diskutovalo viackrát. Výročie mesta bolo aj témou ostatného Dňa otvorených dverí v našom archíve. Pravda je naozaj taká, že najstaršia zachovaná listina je z roku 1235.

Prečo mesto oslavuje 840. výročie, keď od roku 1235 uplynulo iba 778 rokov?

- Dôvod obsahuje spomínaná listina Belu IV. z roku 1235. Panovník v nej uvádza, že už za čias jeho deda Belu III., ktorý vládol v rokoch 1172 – 1196, boli Topoľčany darované šľachticom Seudovi a Martinovi. Stalo sa tak naj-pravdepodobnejšie v roku 1173. Takže je tu akceptovateľný dôvod, aby si mesto pri-pomínalo 840. výročie zmien-ky o svojej existencii, nie však prvej písomnej zmienky.

Premiér počas svojho príhovoru na oslavách spomenul aj to, že by na námestí mohla byť umiestnená socha alebo busta Matúša Čáka Trenčianskeho. Je to podľa Vás dobrý nápad?

- Nie som si istá, že by práve umiestnenie ďalšej sochy prispelo k zvýšeniu historického povedomia Topoľčancov. Jeho nedostatok je problém takmer väčšiny Slovákov, a prečo je to tak, je téma na rozsiahlu diskusiu. Veľké rezervy sú vo výchove, vzdelávaní, výučbe histórie na školách, znalosti regionálnych dejín, ale aj v prístupe štátu k archívom, ktoré uchovávajú originálne pramene našej histórie.

Matúš Čák Trenčiansky je dozaista impozantnou postavou slovenských dejín, v Topoľčanoch sa však narodilo, žilo a pracovalo množstvo osobností, ktoré by bolo vhodné uctiť si za to, že preslávili práve toto mesto.

Naznačili ste, že prístup štátu k archívom nie je práve najvrúcnejší. Kde je problém?

- Oficiálne v peniazoch. Slovenské archívy sú na tom každým rokom horšie a horšie. V súčasnosti sú už natoľko poddimenzované finančne i personálne, že len vďaka veľkému entuziazmu archivárov dokážu plniť aspoň časť svojich úloh. Naozaj však nemáme na to, aby sme sa o naše archívne dedičstvo starali tak, ako si to vďaka svojej nevyčísliteľnej hodnote zaslúži.