a od leta je v kádri topoľčianskych hádzanárov.
V mužskej reprezentácii Slovenska odohral asi 90 zápasov a strelil takmer 300 gólov. Už na strednej škole bol v Bratislave na športovom gymnáziu a potom tam vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu so špecializáciou na hádzanú. Na našu žiadosť o rozhovor reagoval veľmi ústretovo.
Z akej rodiny pochádzate, kde sú vaše korene?
- Otec pochádza z Hlohovca a mama z neďalekých Ludaníc, takže môžem o sebe povedať, že som polovičný Žochár.
Mohli ste nadväzovať na nejakú rodinnú športovú činnosť alebo aktivity?
- Otec hral futbal a hádzanú a brat sa tiež venoval tomuto športu. Mama nám vždy fandila a ak je to možné, priamo sleduje zápasy, v ktorých hrám.
Bola vaša cesta k hádzanej jednoznačná, alebo ste to skúšali aj s inými športmi?
- Skúšal som viaceré športy už na základnej škole. Hral som futbal, bolo to aj atletika, no zostalo to pri hádzanej.
Ako ste sa cítili vo vašom prvom hranom zápase za mužov?
- To teda presne neviem, pretože už ako 16-ročný som hral za B-mužstvo ŠKP, ako sedemnásťročný som už začínal v A-mužstve a od osemnástich to už bolo pravidelne. Spolu to boli štyri bratislavské sezóny.
Ako si spomínate na vašu reprezentáciu pred dovŕšením veku mužov?
- Hral som už v krajských výberoch a prešiel som všetkými reprezentačnými vekovými kategóriami. Bola to reprezentácia kadetov i juniorov, ale výraznejší úspech sme nedosiahli.
Na prelome milénia vznikla HIL-ka ako opäť spojená súťaž najkvalitnejších mužských českých a slovenských hádzanárskych kolektívov. Jednu sezónu ste v nej odohrali v Karvinej. Aké to tam bolo?
- Bola to veľmi úspešná sezóna, keď sme pod vedením trénera Ivana Hargaša vyhrali takmer všetko, čo sa dalo.
U najkvalitnejších slovenských hádzanárov je samozrejmé, že pôsobia v zahraničných kluboch. Hrali ste aj na Islande a v Izraeli, čo pôsobí dosť exoticky, prvá krajina chladne a druhá subtropicky. Ako ste sa tam cítili?
- Na Islande je hádzaná veľmi populárna a hrá ju veľa ľudí. Do Izraela som išiel dohrať sezónu. Bol som tam milo prekvapený a bola to dobrá sezóna. Hral som v klube izraelského majstra a v tejto súťaži bola aj legionárska kvalita.
Až deväť rokov ste však hrali v Španielsku. Prečo práve tam?
- Hral som tam v štyroch kluboch v najvyššej súťaži a v jednom druholigovom. Hrá sa tam technická hádzaná už od mládeže založená na hravosti a improvizácii. Španieli sú v loptových hrách všeobecne veľmi dobrí. Ak by pred štyrmi rokmi nenastala kríza a ekonomické problémy, zrejme by som tam bol až doteraz.
Ako ste na tom boli so španielčinou a kto vám tam v začiatkoch najviac pomáhal?
- Je to veľmi chytľavý jazyk a prišiel som do toho aj pri posedeniach so spoluhráčmi. Manželka bola na tom lepšie, keď pracovala vo fitnescentre. Bol som aj prinútený učiť sa, pretože vo všetkých kluboch som bol sám bez Slováka či Čecha.
Ako na vás pôsobilo španielske prostredie?
- Mentalita ľudí je iná a z viacerých dôvodov aj lepšia ako na Slovensku. Ľudia sa bavia, sú príjemní a žičliví.
Na Slovensku nie je veľa kvalitných trénerov v loptových hrách. V čom sú tí v Španielsku iní?
- Veľa závisí aj od možností klubov a v Španielsku som mal šťastie na kvalitných trénerov po odbornej i ľudskej stránke.
Kedy ste sa v mužskej reprezentácii Slovenska cítili najlepšie?
- Bolo to obdobie rokov 2005 a 2006, keď sme sa po veľmi dramatickej baráži s Rakúskom pod vedením trénera Petra Hatalčíka prebojovali na ME 2006 do Švajčiarska. Bol to prvý postup slovenskej hádzanej na veľký šampionát mužov či žien.
Neviete, prečo vás tréner Zoltán Heister nepozýval do reprezentácie v nasledujúcich veľmi úspešných rokoch slovenskej mužskej reprezentačnej hádzanej?
- K tomu by som sa radšej nevyjadroval.
Na ktorých postoch ste najčastejšie hrávali?
- Keďže som ľavák, brával som to z pravej strany. Od pravej spojky cez krídlo po strednú spojku.
Čo považujete doteraz za svoj najväčší hádzanársky úspech?
- Už spomínané švajčiarske ME a potom toľko rokov v španielskej najvyššej súťaži. Bol to pre nás každý rok šampionát. Stále je to veľmi kvalitná súťaž s najlepšími hádzanármi sveta.
Topoľčianska mužská hádzaná má dlhšiu, ale hlavne silnú tradíciu. Po majstrovských tituloch v roku 1995 a 1996 s vlastnými odchovancami prišiel v roku 1998 tretí, ale už s takmer celou cudzineckou légiou. Ako vnímate hádzanárske prostredie v Topoľčanoch?
- O tejto tradícii som vedel, je tu dobré zázemie a Topoľčany sú už dlhšiu dobu baštou slovenskej mužskej hádzanej. Som rád, že si ľudia našli cestu do haly a fandia hádzanej. Je rozdiel, ak je v domácom zápase 150 divákov alebo až okolo 600.
Aký je váš pohľad na súčasnú mužskú hádzanársku Extraligu?
- Na viac rokov som s našou najvyššou súťažou stratil kontakt a späť som do nej nastúpil až toto leto. Prešov je úplne inde kvalitou i šírkou kádra, veď stále hrá až v troch súťažiach. V Hlohovci robia dobrú prácu a chytili sa jej mladí funkcionári. Dôkazom toho je aj to, že postúpili do skupinovej fázy pohára EHF. Pravdepodobne s ním zvedieme ostrý súboj v nadstavbovej časti súťaže i v play off o konečnú striebornú extraligovú priečku.
Hádzanú možno považovať za vašu dominantnú činnosť. Čomu sa ešte venujete najradšej?
- Sledujem viaceré športy a potom je to rodina. S manželkou Martinou, ktorá pochádza z Čadce, sme už trinásť rokov a štyri roky manželia a pred šestnástimi mesiacmi k nám pribudla dcéra Karin.
Môžete porovnať hlavne dve kuchyne – slovenskú a španielsku. Čo vám najviac chutí zo slovenskej?
- Zo slovenskej sú to v podstate typické jedná – guláš, kapustnica, polievky, zemiakový šalát, vyprážaný syr. V Španielsku to bolo trochu iné – namiesto polievok hlavne šaláty, ryby, morské plody a mäsá rôzneho druhu.
Čo je pre vás na vianočných sviatkoch najkrajšie?
- Tento rok by mohli byť najkrajšie aj preto, že budeme ako rodina prvýkrát sami na Slovensku, ale určite k nim patria aj bližšia či vzdialenejšia rodina a najbližší kamaráti. Vianočné sviatky boli pre mňa vždy cenné aj preto, že v súťaži nasledovala asi polmesačná prestávka a mohli sme byť na Slovensku.
Čo okrem tradičného zdravia pre seba by ste si priali v roku 2014?
- To zdravie by som rozšíril minimálne na najbližšiu rodinu, pretože všetko všetkým priať nemožno. Pri zdraví by to ostatné už malo prísť. Človek často musí riešiť rôzne zložité životné situácie, ale je dobré, ak to nie sú tie zdravotné.
