Tréner Vladimír Železník je s vodou spätý od malička. Trénovať topoľčiansku mládež začal pred devätnástimi rokmi a až na dva roky, kedy bol v Nemecku, zostal jej verný až dodnes.
Ako ste sa dostali k plávaniu a kedy ste začali trénovať topoľčiansku mládež?
- Plávaniu sa venujem už veľmi dlho. Svoju aktívnu činnosť ako plavec som ukončil 27-ročný. Po skončení vysokej školy, kde som bol aktívnym plavcom, som pokračoval v plávaní aj počas základnej vojenskej služby v Liptovskom Mikuláši. Tam som sa dostal aj k záchranárskemu plávaniu. Práve počas pobytu na vojne som sa ako reprezentant prebojoval až na majstrovstvá Európy, kde sme ako tím obsadili konečné štvrté miesto. Po skončení vojny som prišiel do Topoľčian, kde som začal pôsobiť ako učiteľ na základnej škole na Hollého ulici. Samozrejme, plávanie bolo moje, a aj preto som dlhé chvíle trávil na topoľčianskej plavárni. V tej dobe, pred devätnástimi rokmi, trénoval plávanie pán Jožko Kertész. Pán Kertész v Topoľčanoch skončil a klub ma oslovil, či by som neskúsil robiť trénera. Prebral som tak deti po tomto trénerovi a začal som sa venovať trénovaniu plavcov naplno. Okrem dvoch rokov, kedy som pracoval v Nemecku, som sa venoval plavcom až do týchto chvíľ.
Vašimi rukami prešlo veľmi veľa plavcov, viacerí z nich sa predstavili na rôznych majstrovstvách Európy či sveta. Na ktorých plavcov, či podujatia najradšej spomínate?
- Určite mi najviac v pamäti utkveli majstrovstvá Európy juniorov v Belehrade, na ktorých som mal naraz až troch zverencov, boli to Norbert Neuwirth, Milan Medo a Tomáš Klobučník. Vôbec moja prvá účasť na majstrovstvách Európy juniorov bola vo Francúzsku, kde som bol ako tréner s Katkou Kunikovou. Následne som na majstrovstvách sveta v Mexiku bol s Tomášom Klobučníkom a ako tretie boli už spomínané majstrovstvá Eu-rópy juniorov v Belehrade aj s mojimi tromi plavcami. Na majstrovstvách Európy vo Fínsku a majstrovstvách Európy v Prahe som bol s Pavlom Jelenákom a v Prahe sa predstavil aj môj zverenec Milan Medo. Na túto tradíciu v súčasnosti nadviazala Andrea Podmaníková, ktorá týždeň pred Vianocami dokonca absolvovala aj svoju premiéru už na seniorských majstrovstvách Európy. Za tú moju doterajšiu trénerskú kariéru sa môžem pochváliť dostatkom plavcov, ktorí sa zúčastnili majstrovstiev Európy alebo sveta.
Asi najväčší úspech bol v podobe účasti Tomáša Klobučníka v na Olympijských hrách v Londýne. Čo ste vtedy prežívali?
- Som človek, ktorý všetko strašne prežíva, a len ťažko sa dá opísať, čo som cítil, keď som Tomáša videl na štarte rozplavieb. Je to neopísateľný pocit a človek, ktorý nikdy nešportoval, to nemôže pochopiť. Zrazu vám prebehne hlavou, že chlapec, ktorého ste dlhé roky trénovali, zrazu bojuje na olympiáde. Je to niečo neuveriteľné...
Najbližšia olympiáda je na programe v Brazílii v roku 2016 a čoraz viac sa začína skloňovať meno topoľčianskej plavkyne Podmaníkovej. Určitá šanca je, čo treba ešte všetko pre to urobiť?
- Určite náš čaká ešte veľa driny. Musíme urobiť všetko pre to, aby sme to dokázali. Určite nás to bude stáť ešte veľmi veľa úsilia, kopu času, a samozrejme, spolupráce. V prvom rade však musí vydržať zdravie a potom príde aj ostatné.
Topoľčianskym plavcom sa darí prekonávať slovenské rekordy, ale Európa či celý svet stále uniká rýchlejšie. Čím to je spôsobené?
- Myslím si, že v podmienkach to určite nebude, v Topoľčanoch máme vytvorené dobré podmienky. Určite nám však chýba regenerácia. V tomto smere máme veľmi výrazné nedostatky. Už všade na svete je po dvojhodinovom tréningu regenerácia, u nás na Slovensku to neplatí. O plavcom sa starajú tréneri, fyzio-terapeuti, lekári či odborníci na zdravú výživu. U nás je tréner iba jeden a ten robí v podstate všetko. Nemyslím iba Topoľčany, ale celé Slovensko. To sa zákonite prejavuje aj na výsledkoch. Aj preto sú špičkoví plavci, ako napríklad Tomáš Klobučník, nútení hľadať si iných, zahraničných trénerov a prakticky celý rok sa pripravujú mimo Slovenska.
Plávaniu sa venuje aj vaša dcéra Viktória. Tá sa stala už majsterkou Slovenska v kategórii najmladších žiakov. Určite veľká radosť v rodine...
- Je to fantastický pocit, i keď sa hovorí, že trénovať vlastné dieťa je to najhoršie, čo môže človek zažiť. Prednedávnom sme si s dcérou porovnávali diplomy, pretože aj ja som sa v desiatich rokoch stal majstrom Slovenska a pritom som mal o neuveriteľných trinásť sekúnd horší čas. Je vidieť aj podľa tohto, že plávanie sa veľmi zrýchlilo, ale na druhej strane je vidieť, že talent určite v sebe má. Doba sa akoby posunula, mnohí hovoria, že za to môžu najmä plavky, ale nie je to celkom tak. V dnešnej dobe sa už úplne inak trénuje. Tréningové jednotky sú kratšie, ale zároveň intenzívnejšie. Samozrejme, treba mať aj talent, ale iba ten nestačí, treba na sebe aj „makať“. Talent ťa ešte potiahne do nejakých štrnástich či pätnástich rokov, no potom nastupuje to, čo máš natrénované. Dúfam, že Viktorke to vydrží čo najdlhšie a spoločne dosiahneme nejaké ďalšie zaujímavé výsledky.
Blížšia sa najkrajšie sviatky v roku, ako sa chystáte stráviť vianočné dni?
- Z majstrovstiev Európy v Dánsku sa s Andreou Podmaníkovou vrátime 16. decembra a do 20. decembra budeme mať voľnejšie tréningy, na ktorých hrávame vodné pólo alebo iné hry. Už tradične pred Vianocami máme v klube vianočné preteky, kedy z bazéna lovíme kaprov. Sviatočné dni už strávim doma s rodinou a Silvester plánujeme oslavovať v kruhu známych na topoľčianskom námestí so šampanským a tancom.
Čo si zaželať do nového roku?
- Samozrejme, zdravie je základ. A keď je zdravie, tak ide všetko. Do nového roka by som si však želal veľmi veľa rodičov zanietených pre plávanie a stále sa zlepšujúce podmienky v klube. Taktiež si želám, aby ma moja rodina aj naďalej podporovala a chápala, tak ako doteraz, za čo im veľmi pekne ďakujem a dúfam, že im to dlho vydrží. Hlavne veľké "ďakujem" patrí mojej manželke, ktorá je veľmi tolerantná.
