V štrnástich rokoch vyhral Miroslav Detko Svetový pohár v karate (neoficiálne majstrovstvá sveta do 14 rokov), ako junior bol viacnásobným majstrom Slovenska.
Vo svojej vekovej kategórii nemal v mládežníckych kategóriách konkurenciu. Zvládal obe disciplíny športového karate - kumite i kata naraz, čo bolo medzi jeho rovesníkmi raritou.
Neskôr hľadal nové výzvy, začal boxovať za Stavbár Nitra, ktorý patrí na Slovensku k špičke.
Začiatok mal unikátny. Stačilo mu iba jeden a pol mesiaca tréningu a stal sa juniorským vicemajstrom Slovenska. Trénoval ho i Tomáš Kovács (Tomi Kid), šampión v profesionálnom boxe.
Neskôr však prišli zdravotné problémy a tak bol Detko nútený s boxom skončiť. „Box je vo svojej podstate nádherné umenie pohybu, srdca a stratégie, takže pri umení som zostal i naďalej,“ hovorí Detko.
Inšpirácia zo života
Odmalička veľmi rád čítal a tvoril prózu či básne. „Knihy čítam skoro stále a úplne všetko. Cez biografiu, faktografiu, históriu, humorné poviedky, až po filozofiu a ezoteriku. Každý spisovateľ musí mať nejaký základ, z ktorého môže čerpať.“
Svoje myšlienky túžil ukázať širšiemu publiku. A začal písať knihy. „Šport a literatúra sa vôbec nevylučujú. Tak sa stalo, že popri rysovaní tela som otesával tiež svojho ducha. Karate je úžasný šport, kde sa človek naučí vnútornej disciplíne, oddanosti a drine na sebe samom. To, že dnes píšem knihy, je teda z veľkej časti zásluha športu,“ tvrdí Detko.
Nedávno vydal ďalší knižný román. Už svoj tretí - pod názvom „Pán šťastie“. „Do mojej najnovšej knihy som zakomponoval všetky tieto vedomostné klenoty, ktoré sa na mňa za ten čas nalepili.“
Kedysi ambiciózny športovec, dnes ctižiadostivý spisovateľ túži písať a vydávať i naďalej.
„Inšpiráciu beriem hlavne zo svojho života. Možno povedať, že každá kapitola, postava, myšlienka je istý kus zo mňa samotného,“ pokračuje.
Učí karate aj box
Detko začal študovať psychológiu na vysokej škole, no dlho tam nevydržal. „Boli tam samé teórie o tom, ako treba žiť, no nikto v skutočnosti nežil, iba pospával. Chcel som skúsiť na vlastnej koži to, o čom sa tam iba filozofovalo. Tak som školu nechal a študoval školu života. Myslím, že je veľmi dôležité, aby mal človek vlastné skúsenosti.“
Pred dvoma rokmi sa mu podarilo zaujať svojím „prepadnutím pod zem“, ako to vtedy nazvali bulvárne médiá, keď krátko po vydaní jednej z kníh (Tak káže Karma) zmizol z domu preč.
„Chcel som sa dozvedieť, kto vlastne som, tak som sa zbalil a odišiel ďaleko od domova, aby som to zistil. Človek potrebuje byť aspoň raz za život úplne sám, aby to zistil. Mnoho ľudí je vnútorne nezvestných, medzi nimi a mnou bol v tej dobe iba ten rozdiel, že oni si to nechceli priznať,“ okomentoval túto udalosť.
Dnes priznáva i svoje vyčíňania z puberty. „Samozrejme boli časy, keď každý víkend nedopadol inak ako výsluchom na polícii, ale aj to patrí k ceste.“
Niektorí ho od literatúry odrádzali a zhadzovali jeho tvorbu. „Som hrdý na to, že som to v sebe nezabrzdil. Nikto by nemal udusiť tlkot svojho srdca,“ dodal.
Pri športe naďalej zostal. Je trénerom: deti učí karate, dospelých box.
