Emil Grman v roku 1992 ako ôsmak na základnej škole odišiel spoločne so sestrou do Ameriky za svojím biologickým otcom. Síce sa ešte o rok na deväť mesiacov vrátil na Slovensko, potom sedemnásť rokov prežil za veľkou mlákou. Momentálne s rodinkou žije v Topoľčanoch a od nového roka opäť hráva vodné pólo – tentoraz reprezentuje Topoľčany.
Zaspomínajte si na svoje vodnopólové začiatky a svoj odchod do Ameriky...
- Chodil som v Topoľčanoch na základnú školu, kde boli športové triedy plávania a vodného póla. Mojimi prvými trénermi na škole boli Vestenický a Jožko Červený. Postupne som prešiel pod Jána Boháta a Kertésza, občas ich zastúpili páni Kalinka, Kmeť a Ozábal. Chcel by som sa podakovat pánovi Bohatovi a Kertészovi za tvrdé tréningy a disciplínu, bez ktorej by som nebol schopný neskôr vyraziť do sveta. Z Topoľčian som prešiel na športovú školu do Trenčína, ale tam som sa príliš dlho nezdržal, pretože môj biologický otec bol emigrant a počas komunizmu to ich deti v našej republike nemali ľahké. Rovnako aj učitelia mi dali pocítiť, že som dieťa emigranta, a preto som sa rýchlo vrátil späť do Topoľčian, kde som naďalej plával a hrával vodné pólo. Koncom ôsmej triedy v roku 1992 som spoločne so sestrou odišiel do Ameriky navštíviť svojho biologického otca, ktorého sme nevideli desať rokov.
Aké boli začiatky v Amerike?
- V Amerike som začal navštevovať strednú školu podobnú nášmu gymnáziu. Začiatky boli veľmi ťažké, prišiel som do školy a po anglicky som nevedel ani slovo. Všade som chodil so slovníkom. Bola to drina, ale začiatky bývajú vždy ťažké. Po roku nám ale vypršali víza a museli sme sa so sestrou vrátiť späť na Slovensko. Už medzitým sme však požiadali o emigračné víza a po deviatich mesiacoch sme sa vrátili späť do Ameriky.
V treťom a štvrtom ročníku na strednej škole v Amerike som sa vrátil späť k vodnému pólu a našej škole Sheldon sa podarilo vyhrať štátny titul v štáte Oregon. Po strednej škole som prešiel na vysokú do Kalifornie, kde som opäť hrával aj vodné pólo. Odohral som iba jednu sezónu, pretože som sa nezhodol s tvrdohlavým trénerom a na chvíľu som zanevrel na školu i vodné pólo. Síce som odohral iba jednu sezónu, opäť sa nám podarilo vyhrať štátny titul južnej Kalifornie. Bolo to v roku 1998 a následne som si dal dlhú – pätnásťročnú pauzu s vodným pólom a zvona hrať som začal až v tomto roku v Topoľčanoch.
Kam smerovali vaše ďalšie kroky?
- Dokončil som si krupiérsku školu v Las Vegas, kde som žil spoločne so sestrou. Odtiaľ som prešiel kamarátovi na Havaj, kde som robil rôzne menšie stavebné práce okolo domu. Práve na Havaji som prežil najkrajšie obdobie za veľkou mlákou. Príjemné počasie, pláže, vynikajúce prostredie. Havajčania sú naozaj Havajčania - úplne super príjemní ľudia, nikam sa neponáhľajú a ani sa im nečudujem, keď po celý rok tam je 30 stupňov Celzia. Sestra sa následne usadila v Minneapolise, kde sa vydala a momentálne tam žije s rodinkou a dvoma dcérkami Natáliou a Améliou.
V Oregone, kde som navštevoval strednú školu, som vydržal najdlhšie. Potom som žil aj v Las Vegas, Kalifornii, na Havaji a opäť v Oregone a nakoniec som skončil v Colorade. Dlhú dobu som strávil aj na Aljaške. Západnú stranu Ameriky mám teda precestovanú.
Čo ste robili práve na Aljaške?
- Pôvodne som tam šiel dolovať zlato. Zažil som tam pekné časy, kde som prebýval iba v stane a varil som si vonku na ohnisku. Zbohatnúť sa mi nepodarilo, nemal som to správne miesto. Domáci si miesta plné zlata chránia a len tak ľahko vás do ich lokalít nevpustia. V Aljaške je panenská príroda, neskutočne čistý vzduch, ktorý mi tu na Slovensku dosť chýba. Nevýhodou je fakt, že skoro každý deň vás prišiel navštíviť medveď. Raz som sa aj ja ocitol v takých problémoch, keď mi do tábora prišiel obrovský medveď a v tej chvíli mi nebolo úplne všetko jedno.
Na Aljaške sú obľúbené poľovačky, rybolov, plavba člnom po divočine. Ľudia tam zbohatnú lovom lososov či krabov. Cenné sú najmä tie kraby, ktoré sa chytajú až v blízkosti ruských hraníc. Je to však nesmierne nebezpečné, pretože sa chytajú v zimnom období a v šírom mori ste bez pomoci tri–štyri týždne. Všetko záleží aj od toho, koľko krabov chytíte. Osobne som rybolov v tých ďalekých ľadových vodách ešte nevyskúšal.
Čo hovoríte na domácich Američanov, dali vám pocítiť, že ste pre nich cudzinec?
- Postretával som tam veľmi veľa ľudí a na moje prekvapenie som nemal s nikým problém. Skôr by som povedal, že celý ten oheň do sveta rozdúchavajú politici a tí sa tvária, že sú nejako iní ako ostatní.
Ako ste si zvykli na americký spôsob života?
- V prvom rade som sa udržiaval tým, že som sa zbytočne neprežieral ako domáci Američania. Začal som sa venovať jóge, pretože nerád behávam, nie je to dobré na moje kĺby.
Je veľký rozdiel hrať vodné pólo v Amerike a na Slovensku?
- Určite áno. Zdá sa mi, že u nás nie je také nasadenie ako v Amerike a vidno to bolo aj na škole. Ráno sme najskôr hodinu a pol plávali, poobede pokračoval v bazéne ďalší trojhodinový tréning. Finančné a materiálne zabezpečenie klubu bolo v Amerike na špičkovej úrovni. Všetko fungovalo dokonale. V škole sme vytvorili medzinárodné mužstvo, pretože okrem Američanov tam boli štyria Brazílčania, jeden Chorvát a dvaja Srbi. Ten najväčší rozdiel bol, že celé mužstvo jednoducho chcelo vyhrať. Hral som aj s dvoma Slovákmi – Petrom Valovičom a Petrom Janom, ktorý bol v USA asi najpopulárnejší vodnopólový hráč zo Slovenska. Jano vyhral sedem štátnych titulov ako hráč a tréner.
Jeden z brazílskych hráčov ma pozval aj k sebe domov do Rio de Janeiro. Býval len kilometer od najväčšieho futbalového štadióna na svete - Maracana. V tom období sa tam hrali reprezentačné zápasy a videl som teda futbal naživo na vypredanom štadióne. Panovala tam neuveriteľná atmosféra, keď tam začalo 150 000 ľudí skákať, myslel som, že sa to celé zrúti dole. Super zážitok.
Dá sa vôbec porovnať život na Slovensku a v Amerike?
- Na Slovensku je život pokojnejší. V amerických mestách presedí človek cestou do práce a z práce aj štyri-päť hodín v aute. Pre mňa je to zbytočná strata času. Môj kamarát, ktorý býva v Los Angeles, precestuje denne šesť hodín. Aj toto je typický americký život. Aj preto sa viacerí ľudia vyhýbajú večerným dopravným zápcham tak, že miesto cestovania domov trávia večery v kinách a potom sa vracajú až neskoro večer a cestujú už po prázdnejších cestách.
Prečo ste sa rozhodli vrátiť sa späť na Slovensko?
- Strýkovi zomierala žena a chcel som mu pomôcť a byť nablízku. Nakoniec to skončilo tak, že som zostal v Topoľčanoch a momentálne som tu už tretí rok. V súčasnosti som sa usadil v rodnom meste so ženou Veronikou a pred rokom a pol sa nám tu narodil i syn Martin.
Plánujete sa ešte niekedy vrátiť do Ameriky?
- Som tu síce tri roky, ale už aj medzitým som viackrát bol v Amerike. Určite sa plánujem vrátiť na Aljašku, kde sa chystám aj za sezónnou prácou.
Od začiatku nového roku ste začali hrávať vodné pólo v Topoľčanoch. Čo vás k tomu viedlo?
- Najprv ma oslovil Jozef Bilický, aby som hrával za starých pánov, a neskôr ma oslovil i Peter Gáfel, aby som vyskúšal hrať za mužov. Moja žena Veronika je skvelá kuchárka, ktorá mi vysvetlila, ako by som sa mal správne stravovať. Práve kvôli tomu sa cítim super ako pred 15 rokmi. Mam ešte kondičného trénera Maroša Bilika, ktorý sa snaží mi pomôcť, aby som vydal zo seba maximum. Chcel by som mužstvu trošku pomôcť, uvidím, či sa mi to podarí. V tomto ročníku sa nám príliš nedarí, ale verím, že v budúcej sezóne to bude už lepšie.
V Topoľčanoch je výborná partia. Dúfam, že tréner Miro Gogola s nami ostane aj do ďalšej sezóny, lebo je to skvelý tréner, ktorý sa naozaj snaží nám odovzdať všetko. V mužstve máme dosť mladých talentov a aj bývalých reprezentantov. Ak by sme do toho dali trošku viac pozitívnej energie, verím, že v blízkej budúcnosti môžeme zabojovať o medailu.
Viete si predstaviť, že by ste sa do Ameriky ešte s rodinkou vrátili?
- Úprimne poviem, že všetko záleží od toho, kto bude na Slovensku prezidentom. A podľa toho sa so ženou rozhodneme.
