NEMEČKY. Miroslav Gulika, farmaceut a lekárnik, sa vo voľnom čase venuje mineralógii, geológiia a histórii. V poslednom období sa začítal do zaujímavej monografii o obci Nemečky, kde sa dozvedel veľa zaujímavostí o našom regióne, o ktorých väčšina ľudí ani netuší. Veď kto by to bol povedal, že územie v okolí Nemečiek by sme mohli nazvať Slovenským stredovekým Klondike.
„V polovici 80-tych rokov minulého storočia som ako študent býval na internáte s doktorandom z prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Často nám veľmi pútavo rozprával o geologickom a mineralogickom výskume západných častí Považského Inovca, ktorého sa ako študent brigádnik zúčastnil v rokoch 1980 – 1981. Rozprával nám, že výskum sa začal ešte v 50-tych rokoch a bol zameraný hlavne na výskyt uránu a farebných kovov.
Geológovia vychádzali aj zo starých banských aktivít zo 16. – 18. storočia, kedy sa lokálne a sporadicky medzi Trenčianskou Turnou a Beckovom na západných svahoch Inovca ťažilo železo, meď a čiastočne zinok a olovo. Hovoril, že s prieskumnou ťažbou sa tu začalo už v 60-tych rokoch, ale v roku 1980 boli už ťažobné práce dávno zastavené. Výskyt uránu, medi, zinku a olova i železa sa potvrdil, avšak ich ťažba bola hneď na začiatku pozastavená z dôvodu dosť vysokých finančných nákladov, nakoľko ložiská neboli veľmi koncentrované a boli vraj vo veľkej hĺbke. Preto boli ponechané ako štátna surovinová rezerva v prípade krajnej núdze, vraj podobne ako nerastné suroviny v pohorí Tribeč, ktoré sú medzi obyvateľstvom i teraz opradené modernými legendami a rôznymi fikciami. Bol som prekvapený, že veľmi málo vedel o výskyte zlata a železnej rudy - limonitu vo východných častiach Považského Inovca. Tvrdil, že výskum sa tomu venoval len veľmi okrajovo. Možno to bolo dané aj tým, že v rokoch 1960 – 1980 bola cena zlata relatívne veľmi nízka a zásoby železnej rudy – limonitu, prípadne i pyritu boli v malom množstve a veľmi rozptýlené. Ich využitie bolo preto hospodársky zanedbateľné. Až teraz, asi po 30 rokoch zisťujem, že výskyt a ťažba zlata i limonitu vo východných častiach Považského Inovca z hľadiska historického a zemepisného v svojej dobe nebola zanedbateľnou záležitosťou, zaspomínal si Miroslav Gulika.
Tak ako má Amerika svoj zlatonosný Klondike na Aljaške alebo náleziská v Kaliformii, tak má stredná Európa na Slovensku na východných svahoch Považského Inovca tiež svoje zlatonosné rozsypy.
Tu sa pravdepodobne asi 1 400 rokov, s kratšími alebo s dlhšími prestávkami, ryžovalo zlato. Odhaduje sa, že sa na čiare Bojná – Podhradie – Nemečky – Kulháň – Zlatníky – Cimenná – Dubodiel spracovalo celkovo asi 10 miliónov m3 horniny. Len v okolí samotných Zlatník sa odhaduje, že to bolo 4 – 5 miliónov m3. Išlo o povrchové odkryvové horniny, ktoré okrem prevládajúcej hlušiny v spodných častiach nálezísk obsahovali asi 1 milión m3 zlatonosných štrkov, pieskov a zeminy. Ťažobné rudné dobývky a stopy po prieskumných a kutacích prácach na celkovej ploche niekoľko desiatok štvorcových kilometrov z obdobia staroveku a stredoveku sa nachádzajú už pri obci Banka pri Piešťanoch a pokračujú až k severovýchodným svahom vrchu Inovec.
Na ťažbu sa zabudlo
Zlatonosné rozsypy sa tiahnu úpätím jadrovej časti pohoria, podobne ako zlatonosná oblasť Malých Karpát v širšom okolí Pezinka alebo severovýchodným smerom v jadrovej časti Tribečského pohoria, na východných svahoch Javorového vrchu, v okolí obce Zlatno.
Inovecká zlatonosná lokalita zapadla tak trochu do zabudnutia, hoci o bani na zlato v Hostiach pri Zlatníkoch sa píše v starej listine z roku 1329. O banskej činnosti a o zlate hovoria už samotné názvy lokalít. Napríklad obec Zlatníky, či časť chotára obce Nemečky pri osade Kulháň s názvom Štoliny má nemecký pôvod, ktorý je pravdepodobne spojený s príchodom Sasov. Ale i samotný názov osady Kulháň má nemecký – saský pôvod, v preklade ako „studený háj” (kuhl Hein).
Je zaujímavé, že zlatonosná oblasť sa znovu oficiálne objavila až v 60-tych rokoch minulého storočia, kedy na ňu upozornil známy slovenský geológ Stanislav Polák. Asi v rokoch 1968 – 1970 sa tu znovu vykonali prospektorské sondážne a kutacie práce a vraj sa v nich čiastočne pokračovalo ešte v roku 1990.
Doteraz nie je známe, kto začal s ryžovaním zlata v tejto oblasti. Vedci sa zhodli iba na tom, že to bolo na začiatku nášho letopočtu. Možno to boli už Kelti alebo Kvádi. Rozhodne sa tu ťažilo ešte pred príchodom Slovanov.
Posledný systematický archeologický výskum priamo v oblasti zlatonosných rozsypov a ich intenzívnej ťažby bol urobený ešte tesne pred druhou svetovou vojnou a čiastkové, skôr náhodné výskumy sa robili sporadicky medzi rokmi 1950 – 1970, zväčša počas stavebných prác v teréne.
Zlato by ste našli aj dnes
Možno aj do tejto oblasti časom prinesú svetlo nového poznania terajšie výskumy troch hradísk na lokalite Valy pri Bojnej. Tieto hradiská boli určite spojené s ťažbou zlata minimálne na čiare Bojná – Podhradie – Nemečky – Zlatníky v 8. – 10. storočí.
Už pred rokom 1939 sa v katastri Nemečiek, priamo v oblasti rozsypov alebo neďaleko nich, objavilo a preskúmalo niekoľko pohrebísk mohylového typu. Avšak pravdepodobne najzaujímavejšie je staroveké pohrebisko v lokalite Kostenec, kúsok od osady Kulháň pri zlatonosnom potoku Chocina, pri pingových poliach, ktoré by mohlo poskytnúť zaujímavé informácie, avšak nebolo ešte preskúmané, hoci archeológovia naň upozorňujú viac ako 70 rokov.
Predpokladá sa, že priemerný obsah zlata v rozsypoch mohol byť minimálne asi 2 – 4 a maximálne 10 gramov na tonu zlatonosných štrkov, pieskov a zeminy po odstránení hlušiny. Dnes sa predpokladá, že na haldách a na nevyťažených nedotknutých rozsypoch môže byť ešte asi 0,5 – 3 gramy zlata na tonu horniny .
Zlato hľadali na kožušinách
Zlato sa získavalo nasledovným postupom. V predpokladanom mieste zlatého rozsypu sa najskôr odstránila horná vrstva horniny, na mieste po ktorej zostal jarok alebo jama so zlatonosným štrkom, pieskom a zemou, ktorý sa premýval vodou privedenou z horných častí potoka (napr. Chocina, Vrábeľka, Zeleznica a iné). Nakoniec boli najťažšie častice tohoto vymývacieho procesu prepláchnuté na ovčinových kožušinách, kde sa na chlpoch vlny zachytili i tie najmenšie zlatinky.
Je veľmi ťažké odhadnúť, koľko zlata sa mohlo v tejto oblasti vyťažiť. Ale ak by sme počítali s tým, že tam bolo premytých okolo 1 milióna ton zlatonosných štrkov, pieskov a zeminy s priemerným množstvom zlata 4 gramy na tonu s 50% efektom uvedenej ryžovacej metódy, možno predpokladať, že to mohlo byť maximálne 2-tisíc kilogramov za 1 400 rokov. Samozrejme, ťažba trvala s rôzne dlhými prestávkami a vystriedalo sa tu niekoľko národov.
Asi najľahšie dostupné a najlepšie zmapované ťažobné pingové polia sú už hneď za obcou Nemečky, nad vodnou nádržou, následne v okolí osady Kulháň a vyššie v horách okolo lokality Stará Huta, kde bola v 19. storočí skláreň - sklárska huta, ktorá spracovala kremeň aj z hlušiny po ryžovaní zlata aj zo spomínanej lokality Štoliny. Ďalšou ľahko dostupnou lokalitou sú pingové polia okolo obce Zlatníky.
Vyššie spomenutá lokalita ťažobných ping Kostenec pri Kulhánskych rybníkoch môže mať súvislosť aj s keltsko – dáckym hradiskom na vrchu Tábor pri Krnči v pohorí Tribeč. Nakoľko Kelti vedeli spracovať kovy na vysokej úrovni a razili (resp. odlievali) aj zlaté a strieborné mince podľa gréckych vzorov na našom území.
Vyťažené lokality zlatonosných rozsypov sú dnes miestom zaujímavých poučných turistických vychádzok, kde možno nájsť hlavne veľmi pekné zrastence sľudy – muskovitu s hmotnosťou aj niekoľko kilogramov s niekoľko centimetrovými kryštálmi a pekne modrasto-zeleno-šedo sfarbené kremene. V pieskoch a štrkoch spomínaných potokov a potôčikov sa dajú ešte stále nájsť drobné zlatinky do hmotnosti maximálne 50 – 100 miligramov.
„Osobne som presvedčený, že táto téma z naších dejín by si zaslúžila znovu obnoviť systematický archeologický prieskum v tejto oblasti a paralelne ho doplniť aj systematicky cieleným geologickým prieskumom, zameraným na výskyt zlata a železných rúd v tejto oblasti v spolupráci s archeológmi. Myslím si, že táto lokalita, výrazne osídlená ešte v Halštatskej dobe a formovaná keltsko – dáckym etnikom, Kvádmi, Kotinmi a starými Slovanmi, svojím významom prerastá hranice dnešného Slovenska. Osobne si myslím, že tento výskum by si zaslúžil aj dotácie z EU už len kvôli samotným Keltom, ktorí na prelome letopočtu ovplyvňovali Európu od Rumunska až po Veľkú Britániu,“ dodal Miroslav Gulika.
