TOPOĽČANY. Štefan Žigmund aj napriek tomu, že je v súčasnosti nezamestnaný, nezaháľa a snaží sa skrášliť svoje okolie. Pred bytovkou na Krušovskej ulici umiestnil niekoľko desiatok vlastnoručných výrobkov, ktoré potešia nielen okoloidúcich, ale miesto na hranie si tu našli aj deti.
Výtvory si chodia ľudia fotiť
Studňa, hojdačka, veterný mlyn a mnoho ďalšieho vyrobil v pivnici s pomocou základných pracovných nástrojov. „Tridsať rokov som pracoval ako hrobár, tak som na podobné veci nemal čas. Teraz som dva roky bez práce, tak som sa do toho pustil, aby mali radosť aj deti,“ prezradil nám pán Žigmund s tým, že svojej záľube sa venuje dve až tri hodiny denne.
„Niektoré veci robím na základe toho, čo som videl, iné si úplne vymyslím. Nikto ma to neučil robiť, všetko som sa naučil sám,“ dodal.
Materiál na výrobu všetkých drobností je z odpadu. Keď si však ľudia všimli vynovené okolie paneláku, mnohí sa snažia pomôcť a nepotrebné veci zručnému majstrovi darujú. „Niektorí si dokonca myslia, že tieto veci sú na predaj, ak by však niekto veľmi chcel, rád mu niečo vyrobím,“ povedal s úsmevom Štefan Žigmund.
Štefan Žigmund však nechce skončiť len pri výrobe drobností, ktoré robia iným radosť. Jeho plány sú omnoho väčšie. „Mám pripravený náčrt, ako by sa dal skrášliť objekt Cukrovaru. Deti tam nemajú žiadne ihrisko a je tam večný neporiadok. Rád by som tam postavil detské ihrisko, pieskovisko, šmýkačky... Chcem však, aby všetko bolo vyrobené svojpomocne, a keďže sme v Topoľčanoch, rád by som bol, aby to bolo z topoľového dreva,“ dozvedeli sme sa.
Hlavne pre deti
„Premyslenú mám tiež novú vstupnú bránu do celej budovy. Rád by som im aj vyčačkal studničku, z ktorej miestni čerpajú vodu. Je tam mnoho chlapov, ktorí by mi s tým mohli pomôcť. Ak by sa na tom narobili, vážili by si to a nezničili by to. V prvom rade chcem spraviť maketu a potom by som rád oslovil vedenie mesta, aby mi poskytlo aspoň materiál. Nič iné ne-chcem.“
Žigmund pri svojich plánoch myslí hlavne na deti, ktoré v tejto lokalite bývajú. On sám tam kedysi vyrastal. „Kedysi sme tam boli iba dve rodiny. Postupne sa budovy, ktoré tam boli, poskupovali a po tom, čo zhorela Palanda, zostal iba Cukrovar,“ povzdychol si nahlas.
