Pôvodne sa malo jazdiť v obci Podhradie pri Topoľčanoch. Dva týždne pred pretekami sa však situácia zmenila a preteky sa odjazdili v Malých Uherciach. Viac o pretekoch ako aj o topoľčianskom klube nám povedal predseda Žochár Moto Teamu Rastislav Hanuš.
Tretí seriál medzinárodných majstrovstiev Slovenska v country crosse sa mal jazdiť v obci Podhradie. Napokon sa ale preteky konali v Malých Uherciach pri Partizánskom. Čo sa udialo?
- Po dlhých peripetiách a nedohode s lesným úradom sme nakoniec dva týždne pred začiatkom pretekov museli zmeniť lokalitu. Obec Malé Uherce na čele so starostom obce nám vyšla maximálne v ústrety, a rovnako aj majitelia pozemkov. Preteky sa teda uskutočnili v bývalom motocrosovom areáli. Na dôkladné pripravenie pretekov sme mali v podstate iba jeden týždeň.
Preteky sa napokon uskutočnili. Akú trať ste pripravili pre pretekárov?
- Väčšina zúčastnených jazdcov si preteky pochvaľovali, pretože sme pripravili najmä technickú trať. Časť viedla cez starý motocrosový areál a zvyšok sme pospájali s úsekmi cez les. Počasie vyšlo na výbornú, terén bol fantastický a zaujímavý pre všetkých. V nedeľu sme urobili menšiu zmenu, nakoľko sa šlo opačným smerom ako v sobotu. Pre pretekárov sme pripravili aj menšie výjazdy a preteky kladne hodnotili aj prítomní diváci. Myslím si, že organizačne sme to dobre zvládli. Druhé kolo sa jazdilo na Skýcove, kde predtým riadne napršalo, a preto aj podmienky boli oveľa horšie ako v Malých Uherciach. Celý týždeň pred pretekami mi volali samotní pretekári a pýtali sa ma na aktuálne počasie. Sme veľmi radi, že to nám vyšlo perfektne. V sobotu nám vôbec nepršalo, v nedeľu popršalo len desať minút. Zaujímavosťou bolo, že keď sme všetko dokončili, upratali trať, tak začalo poriadne liať, ale to už väčšina pretekárov bola pomaly na ceste domov.
Ako sa darilo topoľčianskym jazdcom z klubu Žochár Moto Team?
- Thomas Hostinský v absolútnom poradí skončil druhý, keď vyhral svoju triedy. Na štarte Slovenského pohára sa objavili aj Miro Moringa a Pavol Hain. V ženskej kategórii sa predstavila Karin Hostinská – Thomasova sestra. Fero Hostinský jazdil len v sobotu, pretože sa spoločne so mnou venoval najmä organizácii celkových pretekov. On bol vedúcim trate, celú ju prakticky pripravoval so synom Thomasom a nejazdiacim Dušanom Paulenom a ostatné veci, najmä tie administratívne, som riešil ja s Romanom Merašickým. Rád by som poďakoval chalanom, ktorí priložili ruku k dielu, boli nielen zo „žocháru“, ale aj z regiónu Topolčany a Partizánske a v neposlednom rade sponzorom, ktorí podujatie podporili.
Jazdcom sa v Malých Uherciach páčilo. Chystáte aj do budúcnosti preteky v našom regióne?
- Ešte je len krátko po týchto pretekoch a zatiaľ sme neriešili ďalšie preteky. Starostovi Malých Uheriec sa preteky páčili a vyjadril sa pozitívne aj k ďalšej spolupráci, rovnako aj majiteľom pozemkov sa preteky páčili. Všetci sme sa ro-zišli v priateľskej atmosfére, nie ako v topoľčianskom regióne, kde nám všetci podkladali polená pod nohy. Teraz sa ukázalo, že takéto preteky sa dajú urobiť aj v inom regióne a za podobných podmienok.
Pred týmito pretekami ste sa plánovali zúčastniť trialových pretekov v Škótsku. Ako ste závodili na týchto jedných z najstarších pretekov na svete?
- Boli to náročné šesťdňové trialové preteky, určite ich môžem zaradiť medzi moje najkrajšie preteky, ktoré som absolvoval. Každý deň sme jazdili zhruba 100 míľ, teda 160 kilometrov. Dohromady sme odjazdili 900 kilometrov a počas každého dňa sme museli odjazdiť tridsať sekcií. Osobne sa považujem skôr za hobby trialistu, a preto tieto preteky boli nad moje sily. Síce som došiel až do cieľa, ale niektoré úseky som nezvládol a radšej som dostal penalizáciu. Veľmi náročné bolo aj prekonanie trojmetrové vodopádu, čo som nezvládol a radšej som si nechal zapísať päť trestných bodov. Som rád, že sa mi podarilo dostať sa až do cieľa, i keď to bolo veľmi náročné. Počas prvého dňa som si presilil ruku a dostal som zápal šliach. Zvyšných päť dní som tak musel odjazdiť s bolesťami, ktoré som tlmil rôznymi tabletkami. Jazdilo sa vo veľmi krásnom prostredí, v horách. Dennodenne pršalo, všade bola voda, či v doline alebo na najvyššom vrchole. Všetko bolo premočené, na niektorých úsekoch bol problém prejsť peši, nieto ešte na motorke. Trať sa každou minútou menila, ale musím priznať, že recept, ako prejsť cez tie rôzne „bažiny“, sme našli až počas záverečného dňa.
