TOPOĽČANY. Niekoľko mladých ľudí z Topoľčian sa spojilo a vzniklo topoľčianske ochotnícke divadlo Semtam. Divadelníci majú za sebou prvú sezónu, preto sme sa porozprávali s Luciou Holienčinovou a Sonkou Bačikovou o ich prvej inscenácii Eliot, ale aj o ďalších plánoch divadla.
Divadlo Semtam má za sebou prvú divadelnú sezónu. Ako ju môžete zhodnotiť?
- Lucia: Divadelná sezóna 2013/2014 pre nás znamenala veľa prevažne pozitívnych momentov. V prvom rade sme sa ustálili ako divadelný súbor hercov a tvorcov, v druhom rade sme sa dokázali opäť o čosi posunúť v divadelnej tvorbe pre deti a prezentovať sa na akciách, akými sú Daruj radosť kamošovi v decembri a Topoľčiansky deň detí v júni. Posledným úžasným momentom je premiéra našej prvej pôvodnej hry Eliot v júni roku 2014, ktorá sa stala pre nás najdôležitejšou udalosťou našej sezóny.
- Sonka: Ako už povedala naša dramaturgička, táto divadelná sezóna bola pre divadlo SemTam veľmi úspešná. Ucelili sme sa ako kolektív, počas roka sme sa odprezentovali s detskými predstaveniami a vyvrcholením sezóny bola premiéra inscenácie „Elliot stratený sám v sebe“.
Skúste nám prezradiť aj niečo o divadle... Pretransformovali ste sa z divadla Karamon...
- Lucia: Divadlo SemTam vzniklo pred dvomi rokmi na podnet primátora Peter Baláža. Áno, pretransformovali sme sa z Divadla Karamon z dôvodu personálnych zmien v divadelnom súbore. Momentálne naďalej skúšame v Kine v Topoľčanoch, za čo patrí obrovská vďaka najmä Rudolfovi Chovancovi, ktorý nám v tomto smere vyšiel v ústrety, ako aj celému Mestskému kultúrnemu stredisku a mestu, ktoré nám dalo príležitosť prezentovať sa ako mladí divadelní tvorcovia.
Spomínali ste vaše prvé divadelné predstavenie. Môžete nám o ňom povedať viac?
- Lucia: Ide o pôvodnú slovenskú divadelnú hru autorky Sonky Bačikovej, ktorá si ju aj zrežírovala. Volá sa Elliot s podtitulkom Stratený sám v sebe. Zobrazuje najmä mladých ľudí na pomedzí študentského a dospelého veku v momente, kedy sa už musia rozhodnúť o svojom ďalšom živote.
No nie je to iba jednoduchá hra, keďže vystihuje životný pocit súčasnej mladej generácie medzi 20. - 25. rokom života. Okrem dynamického deja sme však ponúkli aj náš názor na súčasnú spoločnosť a vypovedali sme o otázkach, na ktoré sme však nedali odpoveď.
Čo vás viedlo k napísaniu tejto hry?
- Sonka: Po predstavení „Žoch sem, Žoch tam“, ktoré sme hrali na topoľčianskych hodoch v roku 2012, som začala písať už spomínanú inscenáciu. V roku 2013 v divadle prebehli určité zmeny, ktoré ovplyvnili aj moju scenáristickú tvorbu, a v januári 2014 sme začali skúšať Elliota. Pôvodne to bolo písané ako komédia, no postupne sme prišli na to, že rozplakať diváka je jednoduchšie ako rozosmiať. Tak sme sa rozhodli ísť tou ľahšou cestou a po uvedení Elliota musím konštatovať, že to bola správna voľba.
Kto všetko by sa mohol nájsť v postavách vašej hry?
- Sonka: V inscenácii sú štyri hlavné postavy a tri z nich majú jasný charakter. Je tam feministka, sukničkár, bohémka a Elliot, ktorý však nemá daný charakter, pretože je to postava, v ktorej sa môže nájsť každý z nás.
Kladie si veľa otázok, na ktoré nepozná odpovede, má strach z budúcnosti, pozerá sa do minulosti a zabúda žiť v prítomnosti. Je to postava, ktorá diváka núti premýšľať, či už nad sebou alebo nad životom ako takým.
Aké máte pocity z toho, že ste vytvorili vôbec prvé vlastné divadelné predstavenie? Ako ste prežívali premiéru?
- Sonka: Počas skúšania som sa bála toho, že diváci nepochopia myšlienky a konanie protagonistov, takže pocity boli zo začiatku veľmi neisté. V deň premiéry sme boli všetci nervózni, dolaďovali sme posledné úpravy a boli sme súci na psychiatriu. (smiech)
Po premiére to všetko opadlo, a keď som videla divákov ako stoja a tlieskajú nám, bol to neopísateľný pocit. Ten pocit pretrvával aj počas rautu, kedy nám diváci skladali komplimenty a uznanie. Vtedy sme si uvedomili, že všetka tá tvrdá práca mala zmysel.
Prvá sezóna je za vami, čo plánujete v ďalšej?
- Lucia: Chceme pokračovať zatiaľ v našom štandardnom režime, chceme sa však opäť profesionálne posunúť ďalej. Taktiež chceme viac hrať, teda plánujeme aj nejaké reprízy Elliota, trochu viac rozvinúť náš klaunský projekt ako aj produkciu pre deti. Čaká nás ťažká sezóna vzhľadom na fakt, že už teraz je každý člen divadla zane-prázdnený vlastnými záležitosťami a tak sa pokope stretávame vo veľmi výnimočných prípadoch. Budeme sa snažiť zorganizovať a zosúladiť časy, aby sme sa mohli venovať opäť novým hrám.
- Sonka: Plánujeme reprízy Elliota, chceli by sme s ním ísť aj do iných miest. Taktiež chystáme detské predstavenia, no a ja sa na čas vrátim od réžie k scenáristike.
Predpokladám, že divadlo je zložené zo samých dobrovoľníkov a študentov. Ako sa vám darí navzájom spolupracovať?
- Sonka: Divadlo je v prvom rade zložené z priateľov a z ľudí, ktorí majú vášeň pre umenie. Navzájom sa vieme dopĺňať, počúvať, ale aj pohádať. No a čo sa týka stretávania sa na skúškach, je to trochu zložitejšie, pretože všetci máme svoje povinnosti, ale minimálne každú nedeľu vieme uniknúť na dosky, ktoré znamenajú svet.
