ZÁVADA. Technická pamiatka a múzeum voskových figurín - Bajzíkov Mlyn v Závade je jediné múzeum svojho druhu na Západnom Slovensku. „Pokojne by som mohol povedať, že je jediné na celom Slovensku. V Košiciach v mestskej veži je síce tiež múzeum, ktoré sa pýši prívlastkom voskové, no figuríny sú vyrobené z plastu. Najbližšie sa dajú vidieť voskové figuríny vo Viedenskom Prátri, kde je expozícia londýnskeho múzea Madame Tussauds, v maďarskom Visegríde je panoptikum na hrade a v okolí Balatonu sú v troch mestách vystavené figuríny uhorských kráľov. V Čechách sú figuríny vystavené v Českom Krumlove, Prahe a na Karlštejne,“ prezradil nám autor voskových figurín Roman Bajzík, ktorý vyrobí dve až tri figuríny za rok.
Odlial aj tváre príbuzných
„V súčasnosti pribudla v mlyne figurína sv. Mikuláša a šachového Turka a v súčasnosti pracujem na výrobe sv. Cyrila a Metoda a prababky Augustíny,“ dozvedeli sme sa.
Roman Bajzík začal s výrobou voskových figurín pred viac ako desiatimi rokmi. Pôvodne chcel vyrobiť figurínu pradedka Vilka, najstaršieho známeho mlynára v rodine. Jeho tvár som poznal iba z jedinej fotografie, takže som bol zvedavý ako vyzerá. „V tej dobe už celkom dobre fungoval internet, takže sa mi podarilo potrebný postup vyhľadať. Neskôr som vyrobil strýka - vtedajšieho starostu. Táto jeho figurína bola mojím darom k okrúhlemu jubileu. Moju sestru sa mi zase podarilo presvedčiť, nech prepožičia tvár Márii Terézii, za vlády ktorej naša rodina prišla z Linca cez hory až do Považského Inovca a neskôr do Závady ako mlynári.“
Tak sa začala postupne domáca zbierka figurín rozširovať. Neskôr pribudol Drakula, vytvorený podľa nezabudnuteľného nemého čiernobieleho filmu Upír z Nosferatu, sv. otec Ján Pavol II. či kamarát pretvorený na vodníka číhajúceho z vody. Vďaka tomu, že mali figuríny veľký úspech, pán Bajzík pokračoval vo výrobe strašidiel.
Výroba je náročná
„Tým, že už som viac rokov režisérom novodobých korunovácií v Bratislave, skrsla vo mne myšlienka vytvoriť korunované hlavy do akejsi galérie korunovačnej histórie - či korunovačného múzea. Vytvoril som preto figurínu cisára Maximiliána Habsburského, prvého kráľa korunovaného v bratislavskom Dóme. Pri príležitosti spomienky na bitku o Viedeň som pripravil pre Primaciálny palác 6 figurín,“ povedal nám pán Bajzík, ktorý prezradil aj tajomstvo výroby figurín.
„Na začiatku musí byť vždy idea – musím teda vymyslieť, akú figurínu chcem vytvoriť. Potom je určujúci aj priestor, kam pôjde, a napokon aj približná predstava konečnej vizualizácie. Potom nastáva fáza niekedy až horúčkovitého hľadania podkladov - hlavne obrazovej dokumentácie. V prípade Maximiliána II. som dokonca použil aj röntgenové snímky jeho lebky vykopanej v krypte Pražského hradu. Potom väčšinou začínam s modelovaním hlineného modelu. Samozrejme, že nejde o presnú rekonštrukciu tváre dotyčnej osoby. Veľakrát vychádzam z rôznych pohľadov v rôznom veku dotyčnej osoby a vytváram akýsi idealizovaný prienik. Toto všetko platí pre osobu, ktorá reálne nie je k dispozícii, lebo je už dávno nebohá. V prípade žijúcej osoby, akou bol môj otec, ktorého tvár som použil pre figurínu Svätopluka, či sestra použitá na Máriu Teréziu, sa najskôr musí odliať tvár.
Tu si však musím dávať dobrý pozor, aby dotyčná osoba prežila odlievanie a nezadusila sa sadrou.
Mal som prípad, kedy som nevedel, že slečna trpí klaustrofóbiou. Vtedy som musel veľmi rýchlo prestať.“
Sádrové kopyto slúži na doliatie pomocnej tváre. Pre odlievanie z vosku treba, aby bola forma delená a viacvrstvová. Musí samozrejme aj dobre tesniť.
V sádrovej forme napokon roztavený vosk vytvára požadovaný pozitív. Po vychladnutí a vyňatí sa musí vosková hlava začistiť, opraviť nedostatky, vytvoriť otvory pre oči, ktoré si vyrábam tiež sám doma v kuchyni večer pri televízore. Veľmi zdĺhavá je práca vpichovania vlasov, fúzov, obočia. Každý jeden vlas treba nabodnúť do vosku. Napokon treba figurínu aj nalíčiť.
Hlinka putoval z Dómu do mlyna
Samozrejme, že väčšinu ľudí zaujíma, koľko sa pri výrobe figuríny spotrebuje vosku. V skutočnosti to nie je veľa, keďže z vosku je iba hlava a ruky.
Vytvorenie voskovej figuríny je nielen náročná remeselná a umelecká práca, ale vytvorenie niektorých sôch je späté aj so zaujímavým príbehom. Jednou z takých je aj podobizeň Andreja Hlinku.
„Keď som sa po revolúcii dostal do Dómu sv. Martina v Bratislave, jeden miništrant ma videl modliť sa v lavici a vyzval ma, či sa nechcem ísť pozrieť do krýpt. Nuž zvedavosť mi nedala, a tak som zostúpil do chodieb podzemia.
Tu som prvýkrát videl presklenú rakvu otca národa. Začal som sa zaujímať o jeho osud a o osud jeho telesných pozostatkov.
Vidiac opustenú rakvu, vo mne skrsla myšlienka vyrobiť figurínu, ktorá by čo najvernejšie zodpovedala obrazu tela zosnulého Andreja Hlinku. Zhodou okolností vtedy práve prebiehalo aj hľadanie jeho reálnych pozostatkov, vďaka ktorým sa ku mne dostala Hlinkova posmrtná maska. Teda som mal o vierohodnosť figuríny postarané a prácu na najdôležitejšej časti - tvári nesmierne uľahčenú.
Keď bola figurína hotová a ležala u mňa v byte, nastal problém, ako ju vhodne preniesť a inštalovať v krypte. Bolo by totiž dosť čudné, keby som nastúpil do MHD s mŕtvolou pod pazuchou. Našťastie sa telo dalo rozobrať na diely a v troch väčších igelitkách naložiť do kamarátovho auta, doviezť na miesto a skompletizovať. Po dokončení celej akcie bolo teda možné na istý čas vidieť v krypte Dómu Hlinkovu rakvu aj s telom. Neskôr v roku 2003 na základe rôznych dohôd bola rakva prevezená nazad do ružomberského mauzólea, no bez figuríny. Tá dnes spočíva u mňa v mlyne v novej rakve, vyrobenej presne podľa mier tej pôvodnej. Ale čo s ňou? Zatiaľ zostáva...,“ zaspomínal si Roman Bajzík.
