TOPOĽČANY. Rodina Alexeja Žaťka, ktorý nám celý príbeh zo svojho detstva priblížil, bývala v Norovciach. Jeho otec spolu s ďalšími nastúpil dobrovoľne do Slovenského Národného Povstania.
„V Norovciach bola v tej dobe tehelňa, kde ruský emigrant vyrábal tehly. Avšak, ženu mal zo Slovenska,“ spomína si na udalosť dnes už pán na dôchodku, Alexej Žaťko. „Ten Rus vlastnil rádio, ktoré zachytávalo správy z Anglicka, Moskvy, neskôr zachytil správy aj z Banskej Bystrice,“ dodal. Vtedy sa z Bystrice šírili heslá o povstaní, slovenský národ povstal 29. augusta 1944 a vtedy sa spomínaný Rus a otec pána Alexeja obliekli a išli do kasární do Bošian. Odtiaľ ich však vyslali do Noroviec, aby zorganizovali ďalších do-brovoľníkov do odboja proti fašizmu. Norovce však nebola veľká dedina, mladí, ktorí boli povinní ísť na vojnu boli na ruskom fronte.
Dostali aj druhý odkaz a to odzbrojiť šišovskú posádku žandárov, ktorá mala stanicu pri kostole a vrátiť sa späť. „Vyzvali ich, aby v mene Československej republiky zložili zbrane, no na ich životy nesiahali. Vzali im zbrane a odniesli ich do kasární,“ povedal pán Žaťko, ktorý z otcovho rozprávania poznal detaily o povstaní.
Pomáhali povstalcom s prepravou oblečenia
„Zrazu spomínaný Rus prišiel na nákladnom aute, kde mal aj zbrane. Prišiel si po ženu, ona bola Slovenka, pretože sa bál o jej život. Zobral aj nás, pretože keby prišli Nemci, zastrelili by nás,“ spomína na udalosti zo svojho detstva. Alexej, jeho brat a ich matka spolu s nimi nasadli do dodávky a pomáhali s prepravou oblečenia a rôznych vecí. Pomáhali aj povstalcom urýchliť prepravu. „Mal som vtedy len 12 rokov, brat 14 a naša mama viac ako tridsať,“ dodáva. Spomínaný Rus ich vzal za otcom do Bystričian. No otec pána Alexeja ani netušil, že jeho rodina prišla do povstania.
„Chceli nás presunúť kdesi pri Martin, no cestou tam, keď sme prišli do Koša, nás zastavila židovská hliadka. Kontrolovali civilov, naša mama nemala pri sebe občiansky preukaz. Potom prišli na to, že máme so sebou naložené zbrane. Oni totiž tie zbrane nevyložili tam, kde mali,“ hovorí o udalosti s úsmevom na tvári. „Vrátili nás do židovského tábora do Novák a tam sa začalo vyšetrovanie. Našťastie pre nás, nachádzali sa v tábore aj židia z Noroviec, Biermannovci, a tí potvrdili naše slová.“
Naspäť do Noroviec prešli pešo aj s ich otcom. Ten sa prezliekol do civilu, dostal povolenie od norovského veliteľstva, aby previezol svoju rodinu domov. Mali šťastie, že ich židovská hliadka vrátila späť, inak by ich zachytili nemecké vojská. „Zastrelili by nás,“ ticho dodáva pán Alexej. Otec pána Alexeja sa vrátil do bošianskych kasární. Babkina sestra ich skrývala v Zlatníkoch, pokiaľ bolo treba. Aby prežili, skrývali sa, pokiaľ vojna aspoň trochu neskončila.
Prezradila ich kuchárka
„Naproti nášmu domu mali Nemci vojenskú kuchyňu. Kuchárka čo tam varila nás prezradila, že sme Partizáni. Šťastie, že to začuli Poliak a Čech v nemeckej uniforme. Tí nás varovali, kázali nám, aby sme sa zbalili, lebo sme boli prezradení. Boli by nás schopní postrieľať,“ hovorí o veľkom šťastí pán Alexej.
Ich otec odišiel do povstania, bol preradený, no spolu s inými prežil až do pádu Banskej Bystrice. Pán Alexej dodal, že jeho otec bol aj svedkom vyznamenávania nemeckých vojakov Tisom. Slovenskí vojaci žiadali Tisa, aby ich neodvážali do Nemecka.
Medzi nimi bol aj otec pána Alexeja. Odtiaľ boli premiestňovaní do Martina. „Otec po bombardovaní nechal na nejakom mieste svoj vojenský batoh a tak nemal pri sebe doklady. Pri nastupovaní do vagónov mu však jeho rodáci z Krušoviec pomohli. Mal stále so sebou aj civil a na ňom vojenské oblečenie,“ hovorí. „Povedali mu: ,,Janko, vezmi si tento mantel, zíde sa ti!" Bolo tam veľa civilov, ktorí sa lúčili s vojakmi, zamiešal sa medzi nich a tak sa vyhol odchodu.“
Rodina Schwarzovcov z Topoľčian otcovi pána Alexeja pomohla tiež. Previezli ho v kufri auta. Tým, že Schwarz vedel po nemecky, hliadky prešli bez problémov. Doviezli ho až za Prievidzu a odtiaľ išiel po horách. „V horách sa stretol s iným, ktorý sa vyhol naloženiu do vagóna, no išiel inou stranou. Tomu však osud neprial, Nemci ho zachytili. Chlapec si sám musel vykopať jamu a tam to zastrelili. “
Všetci chceli len to najlepšie
Ku koncu povstania, už Nemci ustupovali a my sme ostali samy. Keď si mysleli, že všetko skončilo, prišli Benešove dekréty, druhá pozemková reforma. Všetci chceli mať len to najlepšie. „Norovce patrili farskému úradu na Šišove, u nás bola len kaplnka, tak chceli prideliť farskému úradu sýpku v Norovciach a urobiť z nej kostol. Zo začiatku bolo všetko v poriadku, avšak vytvorilo sa družstvo a ľudia, ktorí boli proti tomu, aby sa dali pozemky fare, chceli zobrať pozemky iných,“ hovorí o udalostiach v dedine.
Na jeho pozemku postavili maštaľ a sýpku
Pán Alexej prišiel z vojny v roku 1957, oženil sa a chcel v tom čase stavať dom vedľa rodičovského. Ale keď začal, prišlo na slová zo schôdze a pozemok pánovi Alexejovi zobrali. „Vyhnali ma a na mojom pozemku postavili sýpku, maštale. Museli sme z Noroviec odísť preč, tak sa nám odvďačili“ spomína na trpkú udalosť.
Po odchode z Noroviec si kúpili dom v Topoľčanoch, kde bývali všetci spolu. Až neskôr sa znovu osamostatnili a pán Alexej aj jeho brat si postavili vlastné domy.
Autor: Kristína Dorušiaková
