Po zisku bronzových medailí na minuloročných majstrovstvách Európy v Budapešti sme si sľúbili, že urobíme všetko preto, aby sme sa mohli zúčastniť v tomto roku majstrovstiev sveta, ktoré sa konali v pre nás exotickej i keď poriadne vzdialenej Kanade. Podarilo sa nám dať dohromady mužstvo vo vekovej kategórii 60+. Hrali sme pod hlavičkou H20 Piešťany. Pôvodným zámerom bolo poskladať tím z hráčov Piešťan a doplniť ho nejakými Slovákmi. Ako to však u športovcov v tomto veku býva, nie každému zdravie umožní ešte podávať hodnotné výkony. Piešťanec bol schopný nakoniec len jeden a z celej plejády oslovených Slovákov sme sa našli len piati, aj to jeden trvale žijúci v Kanade a druhý v USA. Museli sme sa obrátiť na našich kamarátov z Čiech, s ktorými sme hrávali československú ligu. Zohnali sme troch. Spolu nás bolo len osem, a tak sme privítali ponuku organizačného výboru o doplnenie nášho úzkeho kádra o ďalších troch hráčov, ktorí chceli hrať, ale neboli členmi žiadneho družstva. Jeden bol Nór, druhý Kanaďan a tretí Američan. Stretli sme sa spolu až v mieste podujatia, tesne pred prvým zápasom.
Majstrovstvá sveta masters sa konajú každé dva roky a je to najväčšie stretnutie vyznávačov zápolení vo vode, pretože súťaže prebiehajú nielen vo vodnom póle, ale aj v plávaní, skokoch do vody, synchronizovanom plávaní a v diaľkovom plávaní. Aktívnych súťažiacich bolo okolo 10 000. V našej kategórii štartovalo šesť družstiev. Hralo sa systémom každý s každým v skupine a potom semifinále prvý so štvrtým a druhý s tretím. Víťazi hrali o prvé miesto, porazení o tretie. Všetky mužstvá boli dosť vyrovnané, každý deň sa hral jeden ťažký zápas. My sme skončili v skupine na piatom mieste s rovnakým počtom bodov, ale o jeden gól horším skóre od štvrtého mužstva. Bola to smola, lebo pri vyrovnanosti družstiev sme mohli hrať i o titul. Takto sme hrali len o piate miesto. Tento zápas sa nám konečne vydaril. Vysoko sme zvíťazili a ukázali sme tak, že sme mali na viac, ako na piate miesto. Urobili sme si rozlúčkové posedenie, pri ktorom sme boli všetci pozvaní na rybačku do nórskeho Stavangeru, kde vlastní náš spoluhráč dom na brehu fjordu i s člnom. Americký spoluhráč býva v Kalifornii pri pláži a vyhlásil, že jeho dom je i náš dom a srdečne nás pozýva. Bolo to veľmi milé a nielen to posedenie, ale celé podujatie. S mnohými súpermi sme sa už poznali z predchádzajúcich dianí, s inými sme nadviazali priateľské vzťahy a sľúbili sme sa stretnúť na budúcich majstrovstvách sveta v ruskej Kazani.
Celý pobyt v Kanade trval dva týždne. Okrem súťažných aktivít v nádhernom olympijskom plaveckom areáli sme nemohli vynechať i exkurziu do blízkych Niagarských vodopádov, historických centier Toronta, tu sme spali dve noci, i Montreali. V Montreali sme si prezreli i hlavný olympijský štadión. Tu bol i otvárací ceremoniál. Impozantne tiež pôsobil veslársky kanál. V jeho blízkosti sa nachádza i trať formuly 1. Čo ma prekvapilo bolo to, že bola plná rekreačných cyklistov a korčuliarov. Viem aké náročné kritériá sú na kvalitu povrchu tratí pre F1. Kanaďania sa asi neboja, že by im kolesá bicyklov a korčulí poškodili asfalt. Ja ako vyznávač cyklistiky a in-line korčuľovania som so závisťou obdivoval to nekonečné množstvo skutočných cyklotrás či v mestách, alebo mimo nich. Aký to rozdiel od nášho mesta a okolia, kde my budujeme cyklotrasy tak, že na husto frekventované, autám voľné prístupné cesty namaľujeme na nejaký stĺp „C“ a je to. Obdivovali sme tiež obrovské kasíno. Do jeho útrob sme si však s obsahom našich slovenských peňaženiek ísť netrúfli.
Veľmi náročné zápasy, ale i nachodené kilometre nás obrali o obrovské množstvo fyzických síl, ale môžem povedať, že všetku tú námahu vyvážilo duševne uspokojenie z veľkého množstva hlavne pozitívnych emócií. V Kazani by sme mali hrať už v kategórii 65+ a naše šance vidíme dosť vysoko.
Autor: IV, JAŠ
