PRESEĽANY. V jednom zo starších domov v Preseľanoch nás privítala milá usmievavá babička, ktorej by len málokto hádal, že sa v týchto dňoch dožíva sto rokov.
Pani Irena Candráková sa narodila v roku 1914, počas Prvej svetovej vojny. Ako sama o sebe s úsmevom hovorí, navštevovala osem tried ľudovej školy, vďaka čomu mala dobrý základ.
Myslela na deti
Pani Irenka pracovala v tehelni a vydala sa za vdovca, ktorý v čase ich svadby mal už tri deti.
„Netvrdím, že by vtedy o mňa nemali chlapci záujem. Chodila som vtedy s chlapcom, ktorý bol podobne ako ja duchovne založený. Vdovec, ktorého som si neskôr zobrala chodieval k nám, lebo jeho prvá manželka bola sesternicou mojej mamy. Takže sme sa poznali. Jedného dňa však prišiel a popýtal ma o ruku. Hneď som mu však neprivolila, keďže som mala ešte inde kus srdiečka. Nakoniec som sa však spýtala toho hore, aby mi poradil, čo mám spraviť. V písme je napísané: ´Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.´ Preto som sa nakoniec rozhodla pre vdovca, hlavne kvôli deťom.“
V čase svojej svadby mala dvadsaťdva rokov. Vtedy bola aj ochotníčkou a hrávala v divadelných predstaveniach. Ako nám však prezradila, niekedy musela divadlo hrať aj v skutočnosti, keďže zo začiatku bývala v dome so svokrou, jej slobodným synom a ďalšími tromi ženatými synmi. „Celkovo nás bolo v dome pätnásť. Dnes už by sme takú rodinu hľadali ťažko,“ prezradila nám pani Irenka s tým, že v tomto dome vydržala s manželom päť rokov.
Hlavne nebuďte pyšní
„Práce bolo dosť, aj na poli aj s deťmi. Mala som veľkú výhodu v tom, že som ako dieťa chodila do slovenskej školy, tak som vedela trochu deťom pomôcť pri úlohách, keďže ich rodičia mali ešte maďarské školy.“
Pani Irenka sa napriek svojmu veku nesťažuje na svoje zdravie, len ruky by ju mohli viac poslúchať. Ako nám prezradila, keď mala 90 rokov, zlomila si nohu a odvtedy sa o ňu stará jej najmladší syn Ľubomír, ktorého počala až v 37. rokoch, čo bolo vtedy veľmi nezvyčajné a v dedine ju vraj kvôli tomu ohovárali. „Dokonca ma doktor prehováral na potrat, ale ja som nechcela a dodnes som toto svoje rozhodnutie neoľutovala.“
Čo je však podľa pani Irenky v živote najdôležitejšie? „Nebyť pyšným a nespoliehať sa iba na vlastné sily. Keď nedostanete pomoc z hora, veľa toho nedokážete. Ak si chceme zaistiť aj ten druhý život, ktorý bude večný, musíme sa usilovať, aby sme žili na radosť svojim, ale aj okoliu.“
