Článok pokračuje pod video reklamou
Doteraz chytal v troch slovenských, jednom českom a v štyroch maďarských kluboch. Vždy to bolo v najvyšších súťažiach. Z Topoľčian odišiel pred sezónou 2000/2001, keď chytal HIL-ku vo Frýdku-Místku, potom to boli tri sezóny v Nových Zámkoch a maďarský klub Pler KC Budapešť. Neskôr to bolo dva a pol roka v Prešove a nasledovali tri maďarské kluby – Tatabánya Carbonex KC, Gyöngyös KK a Mezőkövesd. Pred sezónou 2012/2013 sa vrátil do Topoľčian. V reprezentačnom drese Slovenska má 98 štartov. V rozhovore s ním o jeho bohatej a pestrej aktívnej športovej činnosti na tomto priestore to nemôže byť z každého niečo, ale skôr len z niečoho niečo.
Aké boli vaše hádzanárske začiatky?
- S hádzanou som začínal už ako osemročný v Školskom športovom stredisku hádzanej pri ZŠ na Tribečskej ulici v Topoľčanoch, ktoré viedol Jozef Šuran. Hneď som začal v bráne, tam som sa cítil najlepšie a iný post neprichádzal do úvahy. Potom to už bolo s viacerými trénermi na klubovej úrovni.
Mali ste podnety k športu aj z najbližšej rodiny?
- Starý otec z matkinej strany sa dosť venoval športu. Hrával futbal, počas základnej vojenskej služby boxoval a robil aj zjazdové lyžovanie. Odmalička ma viedol k športu a v Nemčiciach boli na to dobré podmienky.
Venovali ste sa aj iným športom?
- V Nemčiciach som hral v kvalitnej dorasteneckej futbalovej súťaži a v Topoľčanoch volejbal vo veľmi dobrom športovom kolektíve.
V Topoľčanoch ste prešli všetkými vekovými kategóriami. Ktoré boli pre vás najúspešnejšie?
- Úspešných bolo viac. Veľmi cenný bol titul majstra Slovenska v staršom doraste s trénerom Jozefom Vargom. Na turnaji v Košiciach o celkové umiestnenie v ČSFR sme skončili na 4. mieste. Aj pred nami bola silná generácia hádzanárov, s ktorou sme sa stretli v seniorskom mužstve. So spoluhráčmi stgaršími len o rok, dva, tri sme v roku 1994 získali Slovenský pohár, čo bol prvý veľký úspech.
Prvý zápas v mužstve mužov ste odchytali v sezóne 1992/1993. Bola to veľmi úspešná sezóna a posledná v spoločnej federálnej lige s najlepšími českými klubmi. Topoľčany v nej skončili na celkovom 4. mieste, ale len preto, že v poslednom kole akože nečakane zvíťazil ŠKP Bratislava v Prešove, ktorý už mal majstrovský titul istý. Ako si na to spomínate?
- Bol to pre mňa míľnik, ktorého prekročením som vstúpil do veľkej hádzanej. Príležitosť mi dal tréner Ivan Hargaš a robil som náhradníka Petrovi Mesiarikovi.
K vašim najväčším úspechom patrili tri tituly majstra Slovenska v Topoľčanoch v rokoch 1995, 1996 a 1998. Ich porovnanie by mohlo byť jednoduché...
- Každý titul veľmi poteší. Prvé dva boli len s vlastnými odchovancami, ale aj ten tretí okolo Bergendiho s veľkou prevahou legionárov bol cenný, pretože finálová séria s Košicami bola veľmi náročná. Získať tri tituly v domácom prostredí je veľká vec.
Nemožno obísť ani sezónu 1996/1997. Vtedy sa už začal hrať aj v mužskej hádzanej play-off systém v závere súťaže o konečné umiestnenie. Topoľčany boli v dlhodobej súťaži druhé a v semifinále hrali s ŠKP Bratislava, ktorý v prvom zápase v Topoľčanoch škandalózne zvíťazil a bolo už po postupe Topoľčian do finále. Ako ste to prežívali vy a celé mužstvo spolu s trénerom Petrom Hatalčíkom?
- Boli sme rozhorčení, že o našej domácej prehre rozhodli rozhodcovia a veľmi ťažko to prežíval aj tréner Peter Hatalčík, pretože v Bratislave sa to už nedalo zvrátiť. Korenené to bolo aj tým, že ŠKP viedol Ivan Hargaš, ktorý v Topoľčanoch začal ich majstrovské útoky. Išli sme však ďalej a bez problémov sme získali bronzové medaily v súboji s Bardejovom.
S Bohumilom Halgašom ste v Topoľčanoch v našej najvyššej súťaži viac sezón na klubovej úrovni tvorili kvalitatívne najlepšiu brankársku dvojicu a ešte bol pripravený Dezider Jakubička. Ako ste spolu vychádzali?
- Všetci traja veľmi dobre a nežiarlili sme na to, kto kedy a koľko chytal. Ja som bol naj-mladší a zobrali ma medzi seba. Sú to časy, na ktoré rád spomínam. Boli sme dlhodobá trojica s dlhodobými úspechmi na najvyššej úrovni.
Ako ste sa cítili v Prešove?
- Na tri tituly majstra Slovenska sa nedá zle spomínať. Prvé dve sezóny to bolo veľmi dobré, ale po príchode Rastislava Trtíka, ktorý ma trénoval aj vo Frýdku-Místku, to už bolo horšie. Z tohto klubu som odišiel do Nových Zámkov na podnet Petra Hatalčíka.
Na ktorý zahraničný klub máte najlepšie spomienky a ako by ste ich porovnali?
- Vo všetkých maďarských kluboch som sa cítil veľmi dobre. Bola tam dobrá atmosféra a dobrosrdeční ľudia, ale najlepšie to bolo v Carbonex Tatabánya.
Ako ste na tom boli s maďarčinou?
- Postupne som sa zlepšoval, ale plynule to nebolo. Býval som aj s maďarskými spoluhráčmi, ktorí sa snažili hovoriť tak, aby som im čo najrýchlejšie a čo najpotrebnejšie rozumel a to mi pomáhalo.
Nemali ste v reprezentácii vyššie ambície?
- Reprezentoval som takmer 15 rokov a mojich reprezentačných trénerov bolo viac – Ivan Hargaš, Martin Gregor, Slavomír Šípoš, Vincent Lafko, Peter Hatalčík. Trénoval ma aj Zoltán Heister, ale toho nepovažujem za kvalitného reprezentačného trénera. On vlastne bez odôvodnenia ukončil moju reprezentačnú kariéru. S trénerom Petrom Hatalčíkom sme sa prebojovali na prvé najvyššie podujatie samostatného Slovenska, čo bol európsky šampionát vo Švajčiarsku, kde sme chytali v trojici s Richardom Štochlom a Martinom Pramukom.
Pred sezónou 2012/2013 ste sa po dvanástich rokoch vrátili do Topoľčian. Aké prostredie ste tu našli?
- V mužstve bol už Peter Kopecký, hneď po mne prišiel Martin Valent a boli sme radi, že sme sa takto stretli. Je tu dobrý majiteľ, bez ktorého by tá hádzaná nešla. Mužská hádzaná už dlhodobo patrí k najvýraznejším a najúspešnejším športom v Topoľčanoch, veľmi dobre ich reprezentuje. Dúfam, že to tak bude ďalej, pretože sa hovorí aj o možnosti novej haly.
V hádzanárskej bráne ste chytili okolo tisícpäťsto sedemmetrových hodov. Ich úspešnejšia realizácia a vyššia úspešnosť brankárov Topoľčian okrem iného priniesli Topoľčanom v poslednom skončenom súťažnom ročníku hneď 2. miesto za Prešovom. V druhom domácom semifinálovom zápase s Hlohovcom ste boli pri sedmičke úspešný a Topoľčany po nich vyrovnali 2:2 na zápasy. V rozhodujúcom v Hlohovci ste ako jediný brankár zneškodnili sedmičku Samuela Mažára a po týchto rozstreloch v celkovej sérii zvíťazili Topoľčany. Dali sa tieto emócie trochu porovnať s topoľčianskymi majstrovskými titulmi?
- Všetko sa dá porovnávať. Po sedemnástich rokoch sa Topoľčany dostali na medailové umiestnenie v našej Extralige. Boli to veľmi dramatické zápasy a málokto nám veril. O to bolo 2. miesto cennejšie.
V pohári EHF sa Topoľčany dostali až do tretieho predskupinového kola. V prvom zápase to však bola domáca prehra so švajčiarskym Winterthurom o dva góly a v odvete prehra o sedem. V čom bolo toto mužstvo lepšie ako dve holandské, ktoré ste vyradili?
- Bolo lepšie vo všetkých činnostiach, vyspelejšie, vyzretejšie, zohratejšie a s lepším hádzanárskym myslením. Nám nevychádzalo to, čo s holandskými mužstvami.
Za tridsať rokov aktívnej brankárskej činnosti vás trénovalo niekoľko desiatok trénerov. Ktorý vám ako brankárovi najviac pomohol alebo boli viacerí?
- Bol to už spomínaný Ivan Hargaš, ktorý bol prvý pri mojom začiatku v mužskej hádzanej a potom Martin Lipták, ktorý ma trénoval v Prešove. Je to veľmi dobrý tréner pre každý klub i reprezentáciu.
Ktoré športy sú vám najbližšie aj z pohľadu televízneho diváka?
- Rád si pozriem americký futbal a bejzbol. Môže to byť aj futbal, ale na najvyššej úrovni, čo predstavuje Liga majstrov.
Boli v detstve aj pre vás vianočné sviatky tými najočakávanejšími?
- Boli sme štyria bratia a dosť sa nám venoval starý otec. Počas Vianoc sme mali toho dobrého viac a aj mama i otec sa snažili rodinu zabezpečiť.
Ktoré jedlá z vianočného stola máte najradšej?
- Je to tradičná kapustnica, skôr trochu tuhšia a hustejšia s kvalitnou klobásou, ktorú môžem jesť aj po kapustnici. Z rýb mám rád skôr filé ako kapra a vždy trochu viac šalátu. Hoci to nie je až také typické vianočné, obľubujem koláče a dezerty s jablkovou náplňou.
Chystáte nejaké vianočné prekvapenie aj pre vašu partnerku a vo februári trojročného syna?
- My si robíme prekvapenia počas celého roka. Budem rád, keď budeme viac dní spolu.
Ako zvyknete prežívať noc na prelome dvoch kalendárnych rokov a zažili ste aj nejakého výnimočného Silvestra?
- Ak mierite na zahraničie, tam som nikdy nesilvestroval. Keď som bol mladší, od devätnástich rokov osem rokov po sebe to bolo v lesoch a chatách na Podhradí. Bola to volejbalová partia a niektorí aj s deťmi a partnerkami. Potom to už ustalo a v posledných rokoch sa najlepšie cítim v Nových Zámkoch, kde sa to upokojí a v spoločnosti partnerky Ingrid a syna Maxima sa najlepšie odreagujem.
Máte aspoň približne plán, dokedy budete v hádzanárskej bráne?
- Dokedy budem vládať, budú so mnou spokojní a nebudem mať zdravotné problémy.
