V dobrom zdraví sa dožila necelých 98 rokov, do 90 rokov robila domáce hroznové víno, v 85 rokoch balila 70 ročných sopliakov, do 93 rokov sa vedela sama o seba postarať.
Naša teta, celá rodina sme ju volali tetinka Anna, boli veľký špekulant, taký malý solčiansky sváko Ragan v sukniach. Mali len asi 50 rokov keď ovdoveli. Ich manželstsvo nebolo práve najlepšie, s mužom boli veľmi rozdielnych pováh a hlavne prístupov k životu. Ich manžel bol síce dedinský pán majster kachliar, ale bol veľmi lakomý a konzervatívny. Okrem toho ich manželstvo bolo ešte aj bezdetné. Tetinkyne švagriny, mužove sestry tiež nemali deti. Naša tetinka síce pochádzali zo Súloviec, ale za mladi dlhé roky bývali a robili v Topoľčanoch. Po svadbe sa presťahovali za svojim mužom do Solčian, kde bývali asi 70 rokov až takmer do smrti. Pritom sa ale nikdy úplne nezžili so svojim prostredím, vždy sa cítili byť viac mestskou paňou ako dedinskou ženičkou. A mali s tým často problémy, hoci boli ako sa hovorí do koča i do voza. Nenaučili sa dobre ani solčiansko – topoľčianskemu nárečiu, viac inklinovali k hornonitrianskej slovenčine a aj týmto sa chceli líšiť od ostatných.
Ich život nebol rozhodne ľahký, neboli ani bohatá ani chudobná. Všetko si museli zaslúžiť tvrdou poctivou prácou. Každodenné ťažkosti sa vždy snažili prekonať s neraz svojským humorom a šibalstvom. V dennom stereotype vedeli často, ako sa hovorí prehodiť výhybku na druhú koľaj aj tým,
keď ako 85 ročná balili 70 ročného sopliaka suseda
Raz pred Vianocami sa naša tetinka klasicky pochytili so susedkou ohľadom neposlušnej sliepky, ktorá nedovolene porušila hranice záhrad. Bola to iba drobná škriepka ale naša tetinka sa dobre naštvali. Využili skutočnosť, že so susedom vychádzali v podstate zadobre a to použili ako základ odplaty susede za nevychovanú sliepku. Sused mal 70 rokov, jeho 68 ročná žena mala asi 40 – 50 kilogramov nadváhy, bola to riadne široká buchta v typickom solčianskom kroji. Na rozdiel od susedy naša tetinka Anna boli v svojich 85 rokoch stále kočka s postavou modelky s pásom takým, ako mala známa cisárovná Sisi.
Počas vianočných sviatkov bolo vtedy v celých Solčanoch po uliciach, po chodníkoch i pred kostolom plno veľmi klzkého ľadu. Naša tetinka si na stále moderné šaty obliekli viac ako 40 ročný vypasovaný kabát s norkovým límcom, riadne sa navoňavkovali a nakrémovali tvár, na hlavu dali teplú zimnú šatku, na krky možno 50 ročný šál z pravého hodvábu. Na nohy obuli koženné topánky s kožennou podrážkou, na ktoré natiahli rafinovane a prakticky upravené staré hrubé pančuchy ako dokonalé protišmykové zariadenie, ďaleko účelnejšie ako protišmykové reťaze na autách. Vyčkali na susedov, kedy sa poberú do kostola na omšu. Naša tetinka im nechali väčší náskok, ale i tak ich v svojich protišmykovo vylepšených topánkach krížom cez najväčší lad rýchlo dobehli. Suseda sa jednou rukou pridŕžala muža a druhou sa opierala o palicu. Naša tetinka sa suseda hneď víťazoslávne potmehúdsky pýtali, kde nechal kladkostroj a táčky. Susedia hneď nepochopili našu tetinku, preto im to museli doslova po lopate povedať. No kladkostroj si mali zobrať na to, aby susedu, keď sa jej šmekne a padne na zadok mohli ním podvihnúť a naložiť na táčky a potom odviesť do kostola alebo domov. Inak naša tetinka mali vtedy šťastie, že im suseda tou palicou dobre nevymastila kríže. Ale i tak by to suseda asi ani nestihla, lebo naša tetinka s váhou modelky, ani nie 50 kilogramov, boli vrtká jak lasica a bleskove boli v bezpečí, v kostolnom azyle.
Samozrejme pred kostolom, tak aby ich nikto nevidel rýchlo dali dolu z topánok proti-šmykové návleky. Tetinkyne pästvo pokračovalo aj v kostole, kde sa počas omše stále potmehúdsky uškŕňali po susedoch a po omši suseda ešte aj pred ľuďmi poľutovali a prejavili mu obdiv nad tým, aký je obetavý k svojej žene. Pritom im jasne modré očká nad výborne vykonaným pästvom šibalsky žiarili. A okolo prítomní ľudia si mysleli, že naša tetinka svojho suseda balia.
Naša tetinka Anna ale za chvíľu dostali výčitky svedomia, uvedomili si, že to so susedmi minimálne trochu prehnali a hneď po vianočných sviatkoch išli ako prvá na spoveď a svoje pästvo oľutovali. Vzťahy so susedmi do jari, do Veľkonočných sviatkov zostali chladné, ale nakoniec sa udobrili.
Výchovné zjavenia
Naša tetinka nemali dobrý vzťah so svojím asi o desať rokov starším mužom. Najväčším problémom bola jeho až chorobná lakomosť, panovačnosť a nezáujem o spoločenské dianie. Tetinka neboli márnotratná, ale rada sa slušne zabavili, keď boli mladšia, tak mali záujem ísť aj na dedinský bál, do mesta, do kina, alebo i do divadla a aj trochu moderne, po mestsky sa obliecť. Takže neraz sa s mužom riadne pochytili, vedeli byť dobre tvrdohlavá. Pri spomienkach svojho nebohého manžela inak nevolali ako Starý psisko. V prednej izbe mali na stene veľkú fotografiu svojho muža v parádnej uniforme poddôstojníka rakúsko-uhorskej armády a vedľa nej bola ich spoločná svadobná fotografia. Pamätám sa, bolo to raz koncom letných prázdnin, mali vtedy asi 80 rokov. Prišli sme k nim na návštevu a fotografie už neboli na stene. Po pozdrave, prvé čo nám tetinka na privítanie víťazoslávne povedali bolo, že pred niekoľkými dňami dali zo steny dolu fotografie so svojím manželom, ktorého v tom čase ani inak nevolali ako Starý psisko. A nezabudli ešte dodať, že ten Starý psisko môže byť rád, že neskončil v smetnom kontajnery ale len na povale medzi starými haraburdami.
Keď sme k nim prišli znovu asi o mesiac začiatkom jesene, fotografie so Starým psiskom viseli znovu na stene a na stole pod nimi bol kríž, svätená voda a staré vydanie Sasinkových Nábožných výlevov ešte z konca 19. storočia spolu s textami pre exorcistu za účelom vyháňania zlých duchov. Zostali sme v šoku, naša tetinka Anna a zlí duchovia ?!
A tetinka sa hneď rozhovorili. Asi desať dní po tom čo dali dolu fotografie, večer keď sa chystali ísť spať, zjavil sa im v jemnej hmle mladý vysoký muž s dlhšími vlasmi, s briadkou a prenikavými, čistými, modrými očami, celý odetý do jasne bledého dlhého rúcha. Sadol si na stoličku za stôl. Rukou ukázal na prázdne, vyblednuté miesto po fotografiách na stene a tetinke povedal: „Anna, Anna, prečo si to spravila, to nebol Starý psisko, ale tvoj muž.” A po chvíľke im znovu pokojným, dobráckym hlasom povedal : „Anna, Anna, to sa nerobí.” Krátko po tom sa muž stratil. Naša tetinka nemali na duši asi nikdy ťažkého hriechu, jedine tie huncútstvá, šibalstvá, drobné škodoradosti a klasické v podstate neškodné klebety, ktoré sa občas ozvali v ich svedomí, tak sa nejakého zjavenia rozhodne nebáli. Okrem toho mali v kúte po ruke na obranu veľkú brezovú metlu. Ale i tak dobre tuho rozmýšlali nad tým kto to bol. Starého psiska zamietli ako prvého, ten to nemohol byť. Kristus Pán, tak to už vôbec nie, pokladali sa za nehodnú hriešnicu. Svätý Ján apoštol? Anjel? Posol s napomenutím? Všetkému nechali voľný chod, s tým ak ten muž naozaj niečo chce, nech príde ešte raz.
A stalo sa. Neznámy muž v jemnej hmle prišiel znovu navečer, sadol si za stôl, ukázal na prázdnu stenu a povedal: „Anna, Anna, prečo neposlúchaš.” Svoje slová zopakoval po krátkej odmlke ešte raz a ticho sa stratil v hmle. Ale to už bolo pre našu tetinku Annu priveľa. Na druhý deň, hneď ráno išli na faru za páterkom, ktorého ako osobnosť uznávali celé Solčany, aj súdruhovia z miestneho národného výboru. Pán farár im prikázal očistiť a ihneď vrátiť mužove fotografie do izby na pôvodné miesto. Na stôl pod obrazy postaviť kríž a nádobu so svätenou vodou. Našej tetinke to ale ešte nestačilo, chceli si overiť neznámeho muža - posla, chceli si byť na sto percent istá, či nepochádza od zlého ducha. Preto na stôl položili ešte aj Sasinkove Nábožné výlevy s textami exorcie. Samozrejme urobili si svätú spoveď, tak ako sa patrí. Všetko bez problémov urobili tak, ako pán páter prikázali. Len najväčší problém im robila pokuta zo spovede uložená za spáchané hriechy a to nenazývať už nikdy svojho nebohého muža Starým psiskom. To bolo pre tetinku veľmi, veľmi ťažké až kruté.
Niekoľko dní po tom ako v izbe všetko dali do pôvodného stavu, sa neznámy muž znovu objavil. Sadol si za stôl, rukou ukázal na zavesené fotografie a povedal: „Anna, to si dobre urobila.” A o chvíľu sa vytratil. Tento raz povedal jej meno len raz. Bolo vidieť, že je spokojný, nepovedal varovne Anna dvakrát ako zvykol predtým.
Neznámy muž sa už nikdy nevrátil a pre našu tetinku nebolo podstatné, kto to bol. Na isto vedeli iba jedno, že to nebol posol zlého ducha a to im stačilo a svojho muža už nenazývali Starým psiskom. Keď sa po Slovensku rozchýrili správy o zjaveniach v Litmanovej, naša vtedy asi 92 ročná tetinka sa čudovali, prečo cirkev určila komisiu na prešetrenie ich pravosti. Podľa nich tam mali hneď poslať exorcistu, ktorý by zistil či sú podvod, dielo zlým duchom skazeného človeka alebo nie, podobne ako si oni overili chovanie neznámeho muža – posla. A podľa potreby dievčiská vizionárky vytasať veľkou brezovou metlou namočenou do „zázračného“ prameňa.
Solčianske víno – trojchlapový scenolez
Naša tetinka Anna pochádzali zo Súloviec, kde mali ich rodičia malý vinohrad a aj oni v Solčanoch pestovali asi 10 – 15 koreňov viniča. Bolo to na dnešné pomery nezvyklé hrozno, bobule malo veľké ale úzke a dlhé a po dozretí nebolo veľmi sladké. Za mladi, tak do 65 rokov, keď mali ešte obe ladvenice, robievali z hrozna tak okolo 120 litrov vína ročne. Ale keď im vyoperovali jednu chorú obličku, tak robievali už len okolo 80 litrov, už to nebolo ono. Toto hroznové víno robievali asi do 90 rokov. Víno bolo veľmi suché, originálnej špecifickej chuti. Doslova triaslo celým telom, dalo sa ho vypiť maximálne tak tri deci. Veľmi podporovalo trávenie a hlavne spaľovanie tukov a ostatných ťažších jedál. Ak by ho niekto nevedomky, alebo načuchlý alkoholu vypil aspoň 5 deci, tak by potom doslova liezol po stene alebo hrýzol stôl, alebo ledva dobehol …
Naša tetinka neboli žiadny alkoholik, oni denne vypili najviac 2 deci tohoto vínka. Po výdatných raňajkách si dali jedno deci a popoludní po káve druhé deci. Postavu mali vždy ako modelka, mohli zjesť aj pol kila desať centimetrov hrubého pečeného bôčika alebo pol plecha makovej štricle.
Keď si dali 1 – 2 deci svojho vína, nepribrali na váhe ani gram. Občas robievali aj byliné horké likéry alebo griotku, ale to pijávali iba občas, aj to len jeden kalíštek denne. Pod viničom mali zasadené jahody, ktoré mali tiež veľké úzke dlhé plody, tiež neboli príliš sladké. Z nich robili dobrý džem a kompót. Hrozno a jahody boli veľmi zdravé a odolné odrody, bez chorôb. Mali vlastnú hlbokú kopanú studňu s dobrou vodou, zachytávali stoky tiahnúce sa od Tríbeča. Asi 200 – 300 metrov od ich domu boli studničky – vyvieračky s vodou tak čistou, že v nej žili pijavice, ktoré sú indikátorom takej čistoty akú má mať kojenecká voda. Asi do 70 rokov chovali kozy a chodili ich pásť do solčianskej boriny pod Dekanovou chatou.
Naša tetinka Anna žili v Solčanoch takmer 70 rokov, do 93 rokov svojho života bývali sama v svojom domčeku a potom sa presťahovali do domova dôchodcov v Partizánskom. Dožili sa úctyhodných necelých 98 rokov a spia spánkom pokoja pri svojom mužovi Ernestovi - “Starom psiskovi” na solčianskom cintoríne.
P.S. Dúfam, že sa prastrýčko Ernest za tento článok na mňa nenahnevali a nepošlú za mnou napríklad svätú Luciu, aby ma krídlom dobre ubila.
