Pondelok, 18. december, 2017 | Meniny má Sláva, Slávka
Pridajte si svoje mesto

Sviatočný príbeh: Strašidelná noc v klatovskom kostole

Bola prvá sobota večer, hneď po druhom sviatku vianočnom. Traja kamaráti, doktori, vojaci základnej vojenskej služby, zdravotníci, absolventi vojenskej katedry sa vybrali v Klatovách, v meste na severnom okraji Šumavy na vychádzku.

Klatovský farský kostol s mestskými hradbami a v pozadí s Bielou vežou v zime.(Zdroj: ARCHÍV AUTORA)

Ich kroky pre väčšinu ich spolubojovníkov nezvyklé smerovali na večernú svätú omšu do arcidekanského chrámu Narodenia Panny Márie. Dnes kráčali len traja. Najmladší z nich Ján z Prahy – Žiškova bol synom kotolníka, bývalého riaditeľa jedného stredne veľkého pražského strojárenského podniku, ktorého z komunistickej strany vylúčili hneď po roku 1969. Prostredný Dušan, rodák zo západného Slovenska, vychovaný v duchu byť odolný, imúnny voči komunistickej ideológii, vedel vždy kam treba ísť a čo je správne a potrebné, hoci nepochádzal z veľkého sveta. Najstarší Pavol, rodák z Moravy od Olomouca bol úprimný hľadač Pravdy a ešte stále akoby hľadal svoje miesto v živote. Vo voľnom čase sa dosť venoval klasickej filozofii. Chodievali spolu piati, ale vzhľadom na to, že bolo vianočné obdobie, ich zvyšní dvaja kamaráti boli doma na dovolenke. I oni boli podobní ako týto traja. Rozhodne neboli žiadni skostnatení svätuškári, zaujímali sa o prírodu, šport, o umenie a kultúru, dokonca dvaja aj o letecké a železničné modelárstvo a samozrejme ako riadnych chlapov zaujímali ich aj baby. Popri tom všetkom sa ešte aj ďalej odborne vzdelávali. Slúžili vo vojenskom útvare, ktorý bol v centre mesta neďaleko jezuitského kostola Nepoškvrneného počatia Panny Márie a sv. Ignáca z Loyoly. Počas štedrého dňa a prvého sviatku vianočného museli zostať v útvare, lebo Československá socialistická republika musela byť vždy pripravená odraziť možný útok od asi 30 kilometrov vzdialeného západného Nemecka. Čechy boli za socializmu neporovnateľne viac komunistické a ateistické, ale na prezentovanie Vianoc hodne dbali. V jezuitskom kostole nad vojenským útvarom bola pompézna poľnočná omša s orchestrom a so silným ozvučením, preto jej celý priebeh bolo možné počuť vonku na dvore útvaru. O polnoci vyšli von, hoci snežilo a riadne mrzlo nielen traja kamaráti zdravoťáci, ale i ďalších niekoľko desiatok vojakov. Vonku na zime stáli a počúvali polnočnú omšu katolíci, evanjelici, ale aj straníci, marxisti, ateisti…

Niektorí zo zvedavosti, niektorí z presvedčenia a z vnútornej potreby, alebo si chceli len tak vypočuť známu českú Rybovu vianočnú omšu. Každý si našiel svoje, to čo hľadal a potreboval. Stáli na mraze sklonení v tichej modlitbe, v rozímaní a v spomienke na svojich vzdialených blízkych, s ktorými boli takto srdcom a mysľou spojení, alebo len počúvali orchester a spevokol. Bola to svojim spôsobom krásna a hlboká oslava príchodu Božieho Dieťaťa na svet. Nepotrebovali dnešné konzumné Vianoce diktované molochom reklamného veľkobiznisu, neraz u niektorých meniace sa až v zvrátené “sviatky” obžerstva a dávania nezmyselných darov.

Stačila im vyprážaná ryba so šalátom, kapustnica, oblátky, trochu ovocia a na prvý a druhý sviatok vianočný nejaký rezeň, mäsová polievka. Na prilepšenie si kamaráti upiekli v odstavenom, už nepoužívanom teplovzdušnom sterilizátore na ambulancii kura a zemiaky so syrom. V mestskej cukrárni na námestí si kúpili zákusky. A boli spokojní.

Ale vrátim sa k sobotňajšiemu večeru. Radšej chodieval na omšu do arcidekanského kostola Narodenia Panny Márie Dušan. Hoci to bola prastará ranogotická stavba s barokovým interiérom, bolo v nej živo, bola pekne presvetlená, mala svoje čaro. Večerné omše tam bývali menej pom-pézne, viac zamerané na človeka a pre človeka a o to boli príťažlivejšie. Dokonca neraz dokázali osloviť i neveriaceho alebo hľadača Pravdy, prípadne hľadača seba samého.

Po skončení omše oslovil troch kamarátov ich rovesník, tamojší mladý kaplán a pozval ich na malé posedenie na faru. Stretávala sa tu klatovská inteligencia i veriaci vojaci základnej vojenskej služby, bývali medzi nimi neraz i mladí kňazi, ktorí tu odbavovali vojenčinu. Na stretnutiach síce prevládali vysokoškolsky vzdelaní, ale nebolo to pravidlo. Dvere tu mali otvorené všetci ľudia dobrej vôľe, hľadajúci pokoj, porozumenie, poznanie aj pomoc. Rozhodne sa tu neviedli len teoretické dišputy alebo malé prednášky, žilo sa tu aj reálnym životom, títo ľudia si aj navzájom pomáhali a podporovali sa. Napríklad aj tak, že ak mal nejaký mladý vojak problémy so šikanovaním, tak sa mu na ambulancii pri vyšetrení našla nejaká diagnóza, z ktorou skončil 3 – 4 týždne na relaxačnom pobyte na v tom čase nevyťaženom poloprázdnom oddelení civilnej klatovskej nemocnice. Alebo po „prekonaní” zápalu priedušiek bol odvelený na 4 – 6 týždňov do liečebného sanatória vo Vysokých Tatrách. Keď to bolo potrebné, pomáhalo sa i takto.

Kamaráti sa s pánom kaplánom porozprávali, zjedli nejaké vianočné zákusky a asi okolo 20.30 hodín zazvonil telefón a kňaz im oznámil, že musí ísť neodkladne na filiálku zaopa-triť umierajúceho. Navrhol im, že ho môžu počkať v kostole, že za trištvrte hodiny bude späť. Sľúbil, že sa poponáhla. Bola to zvláštna, veľmi nezvyčajná, trochu i adrenalínová ponuka. Kamaráti ale dlho nerozmýšlali, návrh prijali. Kaplán ich priviedol pred dosť osvetlený hlavný oltár, za ktorým boli vysoké ale dosť široké klasické gotické okná dlhé možno 12 – 15metrov, cez ktoré svietilo do kostola silné svetlo pouličných lámp a aj na oltári svietilo dosť silné večné svetlo. A hneď vľavo od oltára bola bezpečnostným svetlom dobre osvetlená sakristia, kde bola maličká miestnosť s vodovodom a toaletou, ak by bolo treba. Pán kaplán vyložil ešte na oltár pod uctievanú Klatovskú madonu sviatosť oltárnu, zavrel kostol a odišiel. Ján s Dušanom a Pavlom zostali sami vo veľkom prastarom gotickom kostole. Sedeli úplne v vpredu pod hlavným oltárom na lavici a v tichosti sa každý sám modlil, alebo rozímal. Pomodlili sa i za mŕtvych pochovaných pod kostolom. Naozaj sami ale neboli, nad nimi bdeli a držali ochrannú ruku eucharistický Kristus a Klatovská Panna Mária.

Prešla polhodina, hodina a odbila už desiata a kňaza nikde. Ochráncovia socializmu začínali nervóznieť. Jednak v kostole bolo dosť chladno, to by sa dalo ešte vydržať, ale horšie bolo, že v kostole sa začali ozývať zvláštne zvuky. Začala podivne pukať ochladzujúca sa dlažba. Pukanie pri troške fantáziie pripomínalo chvíľami pohyb, proste nejakú ľudskú aktivitu pod dlažbou chrámu. Neďaleko oltára, kúsok od kamarátov bol dokonca vchod do kostolnej krypty. Po dvoch hodinách sedenia na studenej drevenej lavici sa chlad začal stupňovať. Vekom prostredný z nich, Dušan zo Slovenska bol dosť praktický typ.

Pri oltári boli prestreté menšie mäkké koberce, jeden z nich položili na lavicu. Na ten si sadli a druhým sa aspoň trocha prikryli. Odbila jedenásta hodina, pukot a praskot sa stupňoval, vonku okolo okien prelietavali malý dravci a občas zaškriekali. Ozvala sa i menšia sova. Vonku lietajúci vtáci vytvárali na dlhých vysokých oknách dosť bizarné tiene.

V kostole vládla takmer strašidelná atmosféra, ktorú znásobili i spomienky na Dušanove rozprávanie počas štedrovečernej večere. Vtedy po jedle im rozprával príbeh, ktorý ako dieťa čítal v jednom starom svätovojtešskom kalendári, vydanom ešte začiatkom 20. storočia. Písalo sa v ňom o malom chlapcovi, sirote zo stredného Francúzska, ktorý unavený zaspal v kostole. Večer pri zamykaní kostola si ho nevšimli a on tam zostal sám. Cez polnoc vyšiel z krýpt kostlivec odetý do kňazského omšového rúcha, podišiel k oltáru a dosť dlhú chvíľu čakal. Potom sa pobral späť do krýpt. Na druhý deň hneď ráno sa vystrašený chlapec pobral za tamojším kňazom a porozprával mu čo v noci zažil. Kňaz mu na to povedal, aby sa nebál a zase zostal v noci v kostole a ak kostlivec príde znovu, nech sa ho spýta čo potrebuje. A tak sa aj stalo. Kostlivec v omšovom ornáte, zomretý kňaz vystrašenému chlapcovi povedal, že potrebuje odslúžiť sv. omše, ktoré nestihol odslúžiť za svojho pozemského života a že potrebuje k tomu miništranta. Neodslúžené sv. omše boli jeho nevyrovnaný dlh, nesplnené sľuby, ktoré bránili pokoju jeho duše. Chlapec žiadosti zomretého kňaza vyhovel a po niekoľkých nociach mu miništroval pri sv. omšiach. Vraj sa to stalo niekde v centrálnom Francúzsku koncom 19. storočia.

Olej do ohňa nepokoja v kostole nalial ešte aj Dušan. Tesne po jedenástej hodine zašiel do sakristie a priniesol z tadiaľ dva staré česko – latinské rímske misále a otvorené na strane s texami na ten deň prislúchajúcej sv. omše ich položil na lavicu. A ostatným povedal, že v sakristii je omšové víno, hostie i voda a tak sú pripravení aj na omšu so zomrelým kňazom ak by sa objavil. Pavol by bol miništroval, lebo ten mal v tom dlhoročnú prax a Dušan by s ním komunikoval po latinsky, lebo ten najlepšie ovládal latinčinu. A Ján mal zaliezť niekde ďalej do lavice. Dušan si v tom momente myslel, že je nad vecou, ale nebol. Nedosiahol tým nič pozitívneho, skôr všetko iba zhoršil. Kamaráti jeho počínanie nepochopili. Nerozumeli, či to myslí vážne, alebo je to prejav jeho nie práve naj-vhodnejšieho pokusu o zvýšenie pokoja medzi nimi. Rozhodne jeho chovanie nevyznelo práve najracionálnejšie.

O pol dvanástej Ján - najmladší z kamarátov začal v kostole panikáriť a chcel sa neuvážene dostať von. Povolili mu trochu nervy. Chcel búchaním na dvere sakristie upozorniť vonkajšie okolie na to, že sú zabudnutí zatvorení v kostole. Pri kostole bol park a mestské hradby. Najbližšími susedmi bola budova okresného výboru komunistickej strany, kde na vrátnici bývala nepretržite služba. Ďalej bola budova okresného oddelenia verejnej bezpečnosti, kde bola tiež nepretržitá pohotovosť. V prípade, že by sa bolo podarilo Janovi upozorniť niektorého z týchto dvoch “susedov” na to, že sú zatvorení v kostole, došlo by k nezvyčajnému škandálu, ktorým by utrpel hlavne klatovský farský úrad s tamojším pánom dekanom. Traja kamaráti ako vojenskí zdravotníci, boli veľmi dobrí odborníci, mali dosť veľkú imunitu, lebo boli hodne potrební, patrili totiž k najlepším vo vojenských zdravotníckych zariadeniach v západných Čechách. U nich by sa všetko rýchlo zahladilo.

Chvíľu ale trvalo, pokiaľ sa Dušanovi s Pavlom podarilo Jána upokojiť. Najhoršia bola v podvedomí zafixovaná magická polnoc. Na šťastie trápenie našich obrancov výdobytkov socializmu skončilo približne o pol jednej hodine, kedy do chrámu pre nich prišiel pán kaplán. To, že sedeli na kobercoch a boli s nimi aj trochu prikrytí ho neprekvapilo, ale prekvapili ho dva otvorené česko-latinské misále na lavici. Koberce a knihy dali na pôvodné miesto a išli sa s kňazom ešte na chvíľu zohriať na faru. Tu mu porozprávali o svojom nočnom zážitku v kostole. Samozrejme pán kaplán im vysvetlil prečo nemohol prísť skôr a ospravedlnil sa za dlhé meškanie.

Pred pol druhou hodinou v noci fyzicky ale hlavne psychicky unavení prišli konečne na vojenský útvar. Ubytovaní boli podľa možností každý samostatne vo vlastnej izbe, kúsok vedľa ambulancie. Ale túto noc ani jeden z nich nechcel spať samostatne. Rýchlo sa umyli a prezliekli a šli spať do veľkej izby s viacerými posteľami, ktorá slúžila v prípade potreby pre pacientov ako izolátor. Nikto nechcel byť sám, hoci neradi bežne spávali spolu v jednej miestnosti. Jednoducho teraz potrebovali jeden druhého. Aj na druhý deň i po ďalšie dni sa snažili byť čo najviac spolu a vzájomne v maximálnej miere spolupracovať a navzájom sa podporovať a to nielen oni traja ale i ostatní dvaja, ktorý sa čoskoro vrátili z dovolenky. Stali sa kamarátmi podobnými jednovaječným pätorčatám až do konca vojenskej základnej služby.

A čo Dušan? Ten si dal hneď pri odchode z kostola záväzok, že už viac nebude rozprávať svojim blízkym večer pred spaním žiadne strašidelné príbehy spojené s cintorínmi, s mŕtvymi alebo s hrobárkami, s vodníkmi – hastrmanmi, s čarami pri splne mesiaca a podobne, lebo ich poznal pomerne hodne.

Ale svoj sľub nikdy nesplnil, takmer vždy ho premohol ten šibalský huncútsky čertík, ktorého mal vtedy v svojich očiach rovnako ako jeho dedko a jeho dve pratety, ktorí mu v detstve rozprávali hodne takýchto príbehov.

A dnes? Dnes sú z nich staré šedivé alebo prešedivelé chlapčiská, ktoré majú svoje dospelé alebo takmer dospelé deti, prípadne i vnúčatá a niekedy si spomenú na Vianoce roku 1984. Na ozajstné vnútorne slobodné, pravé Vianoce, kedy sa mali možnosť sami znovu presvedčiť o podstate toho, o čom sú skutočne tieto sviatky.


  1. V Prašiciach odohrali už tretie kolo 82
  2. Novým predsedom je Anton Laco 58
  3. Agro má dva body, doma porazilo Šaľu Foto 57
  4. Desať dní pred Vianocami vyhasol život 58 - ročnej ženy Foto 48
  5. Masaryk udrel v samom závere Foto 45
  6. Policajti objasnili lúpež v herni za menej ako 24 hodín 44
  7. Slovensko spieva koledy: K podujatiu sa pridali aj seniori z Topoľčian 29
  8. V penaltovej dráme uspeli hráči zo Solčian Foto 28
  9. Turnaj v Prašiciach ovládla K2 Foto 22
  10. Hokejisti potrebovali až predĺženie Foto 21

Najčítanejšie správy

Topoľčany

V Prašiciach odohrali už tretie kolo

Bez straty bodu zostalo už iba jedno mužstvo.

Novým predsedom je Anton Laco

Nováky boli v piatok podvečer dejiskom volebnej konferencie Oblastného futbalového zväzu Prievidza.

Agro má dva body, doma porazilo Šaľu

V piatkovom stretnutí domáce Topoľčany porazili Šaľu najtesnejším rozdielom – 27:26, víťazný gól strelil štyri sekundy pred koncom Ernest Masaryk.

Desať dní pred Vianocami vyhasol život 58 - ročnej ženy

Vodička prešla do protismeru a narazila do nákladiaku.

Masaryk udrel v samom závere

Topoľčianski hádzanári rozhodli o výhre štyri sekundy pred koncom.

Blízke regióny

Zničil päť lietadiel. Ficov brat za leteckú nehodu pokutu nedostal (+FOTO)

Kým pilotovi, ktorý pri sebe v lietadle nemal preukaz, úrad pokutu naparil, za haváriu na letisku obíde Ladislav Fico bez trestu.

Zachytil sa o elektrické vedenie, cesta je stále uzavretá

Dopravná nehoda medzi Trnavou a Ružindolom uzavrela cestu. Obchádzka vedie cez Suchú nad Parnou.

Juraj Kucka zažil v základnej škole v Prievidzi aj ťažké časy

Niektorí absolventi sa do školy podľa riaditeľky vracajú viac, niektorí, vzhľadom na povinnosti v kluboch a reprezentácii, menej.

Zimnú údržbu v Trnave komplikujú zaparkované autá a hustá premávka

O zimnú údržbu ciest a chodníkov v Trnave sa starajú dve spoločnosti. Preverovali sme, ako sú pripravené na prichádzajúcu zimu.

Nová webová stránka mesta Trenčín mešká

Podľa viceprimátora boli očakávania mesta veľké a ťažko realizovateľné. Rozsiahlosť projektu a množstvo údajov, s ktorými samospráva narába zapríčinili niekoľkomesačné omeškanie.

Všetky správy

Velez-Zuzulová: Išla som do niečoho, čo sa doteraz nikomu nepodarilo

Som športovkyňa, ktorá sa nikdy neuspokojí s tým, čo dosiahla, hovorí slovenská slalomárka.

Fico dal opäť prednosť sebe, a kto je užitočný idiot politiky

Robert Fico si už musí poslušnosť svojich poslancov i partnerov vynucovať krajnými prostriedkami

Švajčiari otvorili najstrmšiu pozemnú lanovku na svete

Pozemná lanovka prejde prevýšenie 744 metrov.

Hlavné centrum džihádistov? Je hneď za hranicou

Viedeň sa stala bránou radikálov, ktorí cestovali do Sýrie aj Iraku. Niektorí sa vracajú.

Dravecký nebol v stave, aby mohol hrať a trénovať, tvrdí Šatan

Nechceme zlyhanie jedného hráča rozoberať a zakryť dobré výkony celého mužstva, vraví generálny manažér reprezentácie.