TOPOĽČANY. Železničný rýchlikový vozeň Ce 463 z roku 1911, prezývaný aj Krásavec, ktorý niekoľko rokov odpočíval v priestoroch topoľčianskeho železničného depa, by sa čoskoro mohol opäť vrátiť na železničné koľaje.
Rekonštrukciu vzácneho vozňa tretej triedy pôvodne financovali sponzori, no finančná kríza záchranu vozňa zastavila. Rekonštrukcia je našťastie už opäť v plnom prúde vďaka finančnej injekcii zo Železničnej spoločnosti Slovensko a ak pôjde všetko ako po masle, ukončiť by sa mohla už tento rok.
Jazda musela byť pohodlná
„Vozeň má zvláštnu konštrukciu. V časoch svojej najväčšej slávy vedel chodiť na klzných ložiskách rýchlosťou 100 km/h,“ priblížil nám špecifiká vozňa Jozef Majtáň s tým, že vozeň má oddelený rám pojazdu od skryne, ktorá je na ďalšom ráme. „Pojazd pruží voči koľaji a skriňa voči pojazdu, takže cesta týmto vozňom mohla byť celkom komfortná,“ dozvedeli sme sa.
Okrem samotného podvozku je vozeň celý vyrobený z dreva a zvonku bol celý obložený exotickým tíkovým drevom. Tento luxus si naši predkovia dopriali aj napriek tomu, že išlo o vozeň tretej triedy, v ktorom sa sedelo na drevených laviciach bez čalúnenia. Vozne prvej triedy mali v porovnaní s týmto celočalúnené sedadlá.
„V časoch, keď sme pripravovali rozpočet na rekonštrukciu vozňa mi vypočítali cenu za tíkové drevo od 160 do 240-tisíc korún za kubík a na vozeň ich potrebujeme niekoľko. Nemec žijúci na Slovensku, ktorý projekt pôvodne sponzoroval, trval na tom, aby sme použili autentické materiály,“ prezradil nám Jozef Majtáň.
Reštaurátorom zostáva počas tohto roka dokončiť časť vonkajších obkladov, vyrobiť dvere, okná, rámy...
Súčiastky musia vyrobiť
„Všetko si musíme vyrábať samy. Nielen že sa už dnes nedajú zohnať náhradné diely, ale častokrát nám chýba aj technológia na ich výrobu, takže musíme často vyšpekulovať, ako dielec vyrobiť,“ prezradil Majtáň, ukazujúc nám prototip mosadzného okenného rámu.
Nájdu sa však aj maličkosti, ktoré sa museli prispôsobiť dnešnej dobe. Napríklad v lampe v centre vozňa kedysi svietil svietiplyn. Dnes sa už o svetlo postará elektrická žiarovka, aj keď samotná lampa je vernou kópiou pôvodnej.
Mnohých napríklad zarazí veľkosť kupé, ktoré pôsobia na dnešné pomery pomerne klaustrofobicky. Keď však uvážime, že v roku 1911 mali bežní smrteľníci na dedinách doma podlahu z hliny, museli byť počas jazdy celí bez seba.
Kde však skončí vozeň po rekonštrukcii? O tom podľa Majtáňa nie je definitívne rozhodnuté. Isté však je, že skončí v múzeu a jazdiť bude pri rôznych železničiarskych podujatiach, ktoré sa pravidelne konávajú aj v našom regióne.
Pán Majtáň, rodák z Komjatíc začal so svojím súčasným remeslom v roku 1994, kedy dostal od riaditeľa Železničného múzea v Bratislave Jiřího Kubáčka zákazku na výrobu starých drevených vagónov z roku 1909. Súčasná prevádzka Jozefa Majtáňa sídli v topoľčiaskom rušňovom depe od roku 2002.
Keďže je Jozef Majtáň jeden z posledných reštaurátorov starých lokomotív,na nedostatok práce sa nemôže sťažovať. Po skončení rekonštrukcie „Krásavca“ sa pravdepodobne pustí do opráv salónneho vozňa z roku 1880.
