BOJNÁ. V noci z 3. na 4. mája 1950 vtrhli ozbrojené bezpečnostné zložky štátu do kláštora Školských bratov v Bojnej a násilne ukončili ich takmer päťdesiatročné pôsobenie v obci. Táto udalosť bola súčasťou akcie „K“, ktorá je dnes smutne známa aj ako Barbarská noc.
I keď odvtedy ubehlo už veľa rokov, spomienky na Školských bratov sú dodnes v obci živé, veď mnísi boli tí, ktorí priniesli do obce vzdelanosť a kultúru. Ako prví založili v obci dychovku a vďaka nim sa začal v obci hrať vtedy exotický a nezvyčajný šport – futbal.
Na odsun sa čiastočne pripravili
Ich pôsobenie v obci dnes pripomína Park sv. Jána de la Salle, ktorý je na pôvodnom mieste kláštora, neskôr zbúranom komunistami.
Odsun rehoľníkov z Bojnej bol v druhej etape likvidácie kláštorov, preto sa naň Školskí bratia čiastočne pripravili. „Noviciát, ktorý Školskí bratia mali, rozpustili a poslali študentov domov z obavy, čo sa môže stať,“ prezradil nám starosta obce Jozef Stankovský. Kto nebol zaviazaný večnými sľubmi z kláštora odišiel k príbuzným a nestal sa priamou obeťou perzekúcií.
Bratia sa tiež snažili ukryť najvzácnejšie predmety, ktoré sa nachádzali v kláštore. „Ja som skrýval monštranciu. Kvôli tomu ma potom komunisti vypočúvali, no ja som nič neprezradil. Pamätám si tiež, že niekoľko dní bol pred bránou kláštora guľomet a nikto nemohol von, ani dnu,“ zalovil v spomienkach Milan Krajčík, ktorý bol vtedy iba chlapec. Možno aj preto dostal len pár rán po rukách pri výsluchu a nakoniec sa vyšetrovanie voči nemu skončilo.
Vďaka bratom pokračoval v štúdiu
Odchod mníchov prijali obyvatelia obce s nevôľou, keďže Školských bratov mali radi. Veď veľa chlapcov z obce vďaka nim získalo vzdelanie. Jedným z nich bol aj dnes 90-ročný Ján Oborný, podľa ktorého bol kláštor na tú dobu perfektne vybavený. „Vtedy sa v obci svietilo ešte petrolejom. No kláštor mal vlastnú elektráreň, takže v škole sme svietili žiarovkami. (...) Kto bol trochu talentovaný, mohol sa naučiť hrať na klavíri, či husliach. Jeden z bratov mal na starosti zábavu. Mal väčšie aj menšie bicykle, na ktorých sme sa za pár halierov mohli povoziť. Vtedy to bola veľká vzácnosť,“ prezradil nám pán Oborný, podľa ktorého boli rehoľníci učiteľmi na úrovni. „Kláštor ľudia nazývali polepšovňou, ale určite to žiadna polepšovňa nebola, aj napriek tomu, že vtedy boli ešte povolené fyzické tresty.“
Pán Oborný si tiež zaspomínal, že ho nikto nechcel vtedy zobrať za učňa. „Robil som na notárskom úrade pisára. No po piatich rokoch, ako som o-dišiel zo základnej školy som si povedal, že vyskúšam ísť na skúšky do Nitry, do Obchodnej školy. Vďaka tomu, že sa mi bratia venovali a naučili ma niečo z angličtiny, som sa dos-tal aj na Obchodnú akadémiu.“
