Rastie konto Národného pokladu
Zbierka na Národný poklad SR, ktorú organizovala Matica slovenská, sa začala 8. februára 1993. Matica slovenská pri zbierke spolupracovala so Slovenskou národnou bankou a so všeobecnými úverovými bankami na celom území Slovenska, ktoré zabezpečovali bezprostredný styk s hmotnými darcami. Všeobecná úverová banka informovala o dovtedajších výsledkoch za necelý prvý mesiac konania zbierky.
„Všeobecná úverová banka, a. s., pobočka Topoľčany včítane svojich expozitúr (Bánovce nad Bebravou, Partizánske, Preseľany a Nitrianska Blatnica) za toto obdobie prijala od občanov okresu tieto dary: Z celkového počtu 608 darcov bola zozbieraná suma 104 119 Sk. Okrem korunových hodnôt boli v 20 prípadoch zložené tieto hodnoty v zahraničných menách: 124 USD, 472 DEM a 20 CAD. V rámci zbierky sa realizuje aj preberanie drahých kovov a iných predmetov (rozumie sa zlato, platina, striebro, drahokamy a pod., nie však umelecké diela, napr. sochy). Za hodnotené obdobie sme od darcov prebrali drahé kovy v 26 prípadoch. Išlo prevažne o zlaté prstene, obrúčky, zlaté náušnice, ale aj úlomky zlata a strieborné mince (34 kusov). Ich celkovú hodnotu dnes ešte nevieme posúdiť, pretože tieto dary budú predmetom skúmania znalcov po ich sústredení v sídle Slovenskej národnej banky v Bratislave. Je prekvapujúce, že s darmi z drahých kovov prichádzajú vo väčšine prípadov občania staršej generácie a z menej zámožných rodín.“
Názory z ulice: Slováci na poklad
Dnešok pri príležitosti uplynulého mesiaca od vyhlásenia zbierky na Slovenský národný poklad zrealizoval anketu, v ktorej sa dozvedal, aké postoje zaujímajú ľudia k tejto akcii.
„Tibor M., p. g., 50-ročný, technik, Topoľčany: Už som sa raz v živote zapojil do veľkej zbierky – na výstavbu Alwegu v Tatrách a potom bolo z toho postavené Pražské metro. Sklamal som sa, a preto už teraz radšej nedám nič.“ „Peter M., 35-ročný, súkromný podnikateľ, Topoľčany: Ja s tým nesúhlasím. Keby sa neboli robili oslavy vzniku Slovenskej republiky, na ktoré sa minulo päťkrát päť miliónov korún, to je 25 miliónov, nemuseli by sa žiadne zbierky robiť.“ Jana V., 38-ročná, administratívna pracovníčka, Topoľčany: Už som dala. Ale len sto korún a vzala si pamätnú medailu. Dve stovky sme s manželom poslali na Konto nádeje. Človek má dobrý pocit, keď niekomu pomôže, či už „chorému“ Slovensku alebo chorému dieťaťu, len aby sa tie peniaze použili na ten správny – pôvodne určený cieľ!“
Správy z 9. marca a 16. marca 1993.
