Martina Kuníková dlhých pätnásť rokov najskôr hrávala vodné pólo za Topoľčany. Postupne ale presedlala na rozhodovanie. S píšťalkou v ruke je úspešná a spolu s rozhodcom Jozefom Žuchom tvoria na Slovensku jedinú medzinárodnú rozhodcovskú dvojicu vo vodnom póle.
Aké boli vaše športové začiatky?
– Od desiatich rokov som začala plávať. To ma postupne omrzelo, pretože len plávate hore-dole. Tréner vodného póla ma spoločne s Katkou Vestenickou nahovoril, aby sme išli vyskúšať vodné pólo. Od pätnástich rokov sme už pravidelne hrávali za juniorky a keďže počet hráčok je dosť obmedzený, tak som hneď začala hrávať aj za ženy. A pólu som následne venovala dlhých pätnásť rokov.
Vodné pólo ste hrávali len v Topoľčanoch?
– Chodila som hrávať aj za Vrútky, v tom čase to bol dominantný ženský klub, každý rok len vyhrávali neohrozene slovenské tituly. Dlhé roky držali prím na Slovensku a spoločne s ostatnými hráčkami Topoľčian sme im chodili vypomáhať na rôzne medzinárodné turnaje, či Ligu majstrov.
A čo rozhodovanie, ako ste sa k nemu dostali?
- Už posledné dva roky ako som hrávala vodné pólo, som postupne začala chodiť pískať zápasy. Pozícia rozhodcu je vo vodnopólovom zápase dosť náročná a vždy ma lákalo vyskúšať si to. Každý si myslí, že to nič nie je, že chodíte len okolo bazénu a pískate. No opak je pravdou. Prvotný impulz prišiel od pána Janka Boháta, ktorý bol v tom čase medzinárodný rozhodca a vždy nám rozprával, kde všade bol pískať. A krajiny ako Kuvajt, Kórea, Kuba a mnohé ďalšie, ktoré precestoval, sa mi zdali veľmi zaujímavé a lákavé. Postupne som si urobila rozhodcovský kurz a začala rozhodovať prvé zápasy pri najmladších kategóriách. Postupne som sa prepracovala až na rozhodovanie ženských i mužských najvyšších súťaží.
Spomínate si ešte na svoje prvé začiatky v pískaní?
– Začiatky sú vždy ťažké, pretože veľa vecí vás na úvod zaskočí a v momente sekundy, či doslova stotiny, sa musíte rozhodnúť. Našťastie, vždy na druhej strane je kolega, ktorý by vám mal pomôcť. Spomínam si na prvý turnaj, ktorý sa konal v Bratislave na Matadorke. Tréneri družstiev tam boli dosť impulzívni a neraz som nevedela, či kričia na svojich hráčov alebo na mňa. Bola som z toho vykoľajená, ale vtedy mi pomohol kolega na druhej strane. Postupne som ale rozhodovala ďalšie zápasy a už aj pri bazéne som sa cítila viac a viac istejšia.
Aké zápasy ste rozhodovali v poslednej sezóne na Slovensku? Pískate aj slovenskú súťaž žien?
– Slovenskú ligu žien som ešte nerozhodovala, pretože kým som hrávala, to možné nebolo. V posledných rokoch sú v súťaži iba tri celky, tak v podstate by som rozhodovala vždy iba jeden zápas. Tento rok som pískala viac mužov, juniorov a žiakov. Počas sezóny som rozhodovala zápasy jedenásťročných detí. Táto kategória je aj zaujímavá tým, že tie deti ešte poriadne nevedia plávať a zbytočne si nerobia zle, respektíve sa nefaulujú tak, ako v starších kategóriách. Často tam vidíte len klbko detí a v podstate ani neviete, čo sa tam deje a ani kde je lopta.
A čo mužská Extraliga, určite sa hrá zákernejšie pólo ako napríklad v iných kategóriách...
- Ani by som nepovedala, že by hrali zákernejšie. Výhodou je, že u mužov sú fauly viac viditeľné. Väčšina zápasov je však pokojná, odohrá sa duel, podáme si ruky a ideme domov. Samozrejme, bývajú aj dosť nervózne zápasy, plné napätia a emócií... Veď predsa jedna žena rozhoduje viacerým mužom naraz... Zažila som rôzne situácie, aj nadávky po zápase od hráčov, trénerov, či divákov. Väčšinou ale zo všetkých tie emócie vyprchali a neskôr sa prišli ospravedlniť. Muži hovoria, že horšie je pískať ženám, pretože sú zákernejšie. No ja tvrdím, že to nie je pravda. Baby sa ťahajú iba za plavky a pritom muži sa chytajú aj za iné „prednosti.“ A potom iba počujete:)
Spomínate si na nejaké vypäté zápasy?
– V tomto ročníku boli aj také zápasy, pretože som v mužskej extralige pískala semifinále i finále. Ako rozhodkyňa som bola pri posledných finálových zápasoch, kde každá chyba zaváži, či už chyba hráča alebo rozhodcu. Stretnutia finálovej série boli dosť náročné a vyrovnané, dvakrát rozhodli o víťazovi až pokutové hody, ale tie už bývajú hlavne o šťastí a železnejších nervoch.
V aktuálnom roku sa uskutočnili vôbec prvé Európske hry v histórii. Medzi športmi nechýbalo ani vodné pólo. Ako ste sa dostali až do Baku a čo hovoríte na priebeh hier?
– Najskôr prebiehala kvalifikácia, o ktorú bol obrovský záujem. Postúpiť mohlo iba 16 chlapčenských a dvanásť dievčenských družstiev. Kvalifikácia prebiehala v marci a ja som bola na turnaji dievčat vo francúzskom Nice. Je to veľmi nádherné mesto, kde som sa rada vrátila po dlhých rokoch, pretože v minulosti som tam bola viackrát ako hráčka. Slovenské dievčatá i chlapci postúpili do Baku a už vtedy bolo jasné, že spolu s nimi pôjdu aj dvaja slovenskí rozhodcovia, teda i ja. Nakoniec som však cestovala sama, lebo kolega Jožko Žucha kvôli pracovnej zaneprázdnenosti nemohol odísť na 12-dňový turnaj.
Európske hry boli pre mňa osobne veľkým zážitkom, prirovnala by som to k olympijským hrám. Domáci organizátori sa veľmi snažili z podujatia urobiť fantastický zážitok pre nás všetkých. Keď som sa dozvedela po prvýkrát, že idem do Azerbajdžanu, najskôr som si v duchu povedala, čo ma to len čaká. No teraz musím priznať, že všetko tam fungovalo na sto percent, skvele to tam mali vybudované od ubytovania až po dopravu.
Obrovský zážitok bol otvárací ceremoniál, ktorý trval takmer tri hodiny. Bolo to na štadióne s kapacitou 68-tisíc ľudí. Nechýbal tam prezident Azerbajdžanu, či prezident Putin alebo monacké knieža Albert, ktorý sa dokonca zjavil aj na vodnopólovom zápase, hoci Monako vodné pólo nehralo.
Otvárací program bol veľkolepý, nechýbali ani ohňostroje, malo to svoje čaro. Oplatí sa to zažiť. Štáty nastupovali podľa abecedy a vtedy mi aj bolo ľúto našich športovcov, pretože tí čakali pred štadiónom na príchod a keďže S je až na konci abecedy, tak nemali z otváracieho ceremoniálu skoro nič. Spievala tam i Lady Gaga, no spočiatku som tomu neverila, pretože v televízii vyzerá úplné inak.
Ako prebiehal turnaj, stíhali ste aj iné športy?
– Vodnopólový turnaj začal hneď prvý deň. Myslela som si, že sa dostanem aj na iné športy, ale nebolo to až také ľahké. Baku má 2 a pol milióna obyvateľov a dostať sa na iné športovisko bolo veľmi náročné na prepravu. Pískala som skoro každý deň, navyše som chodila pozerať zápasy chlapcov i dievčat, a tak som zväčša trávila čas iba pri vodnopólovom areáli. Boli to dva otvorené bazény a predeľovala ich iba tribúna. Ešte aj počasie bolo neskutočne horúce. A my ako rozhodcovia sme mali predpis byť na bazéne v dlhých nohaviciach. Takže nám bolo o to ešte viac dusnejšie.
Ako rozhodkyňa ste určite pochodili viaceré krajiny. Ktorá je pre vás taká pamätná?
– Priznám sa, že viac som po svete pochodila ešte ako hráčka. Najviac sme cestovali do Čiech, pretože to bolo najlacnejšie:) Ale i do Francúzska, Maďarska, Anglicka, Nemecka... Už ako rozhodkyňa som bola v Poľsku na mužskej kvalifikácii alebo v Turecku na svetovej lige. V Turecku som už bola predtým na skúškach na medzinárodného rozhodcu, ale teraz mimo sezóny to bolo o dosť zaujímavejšie. Bola som tam jediná blondína na okolí, všetky ostatné ženy chodili zahalené. Radšej som celé dni presedela na izbe... Naposledy som bola v Holandsku, kde to už bolo fajn, sú to predsa len Európania ako my. Prišla som z Baku a doma som sa dozvedela, že ma nominovali na ženský turnaj do Holandska. Okrem domácich hráčok sa tam predstavili Maďarky, Grékyne a Číňanky.
Aké sú vaše ambície v rozhodovaní?
– Už budúci rok sa budú konať letné olympijské hry v Rio de Janeiro a momentálne vodnopólová federácia preferuje, aby ženské zápasy pískali hlavne ženy. Je tam určite nejaká šanca, dostať sa na toto podujatie ako neutrálna rozhodkyňa. Ale musela by som mať aj kus šťastia.
