Roky sú odlúčení od rodnej krajiny. Na Slovensko však nedajú dopustiť

Skadiaľ som, z tadiaľ som, Slovenského rodu som, duša moja znelo z 5000 hrdiel na slovenských národných slávnostiach v Báčskom Petrovci.

7. až 9. augusta sa uskutočnil 54. ročník slovenských národných slávností v Srbskej Vojvodine. „Viackrát som navštívil slovenské dediny a mestečká na dolnej zemi, či už v Mad'arsku, Rumunsku alebo v bývalej Juhoslávii — teraz Srbsko. Vždy som obdivoval Slovákov, ako si dlhé stáročia zachovávali a zachovávajú našu krásnu slovenčinu v dolnej zemi,“ podelil sa s nami o svoje zážitky Jozef Nemec z Ludaníc.

Z drevorubačov sa stali roľníci a pekári

Z histórie je známe, že v roku 1745 sa na základe dekrétu cisárovnej Márie Terézie vybrali prvé skupiny Slovákov z Hontu a Horehronia osídľovať po porážke Turkov opustené úrodné polia medzi riekami Tisa a Dunaj. Naši predkovia opustili rodné hornaté územia a na vozoch ťahanými koňmi, ale aj vlastnými rukami si na Dolnú zem priniesli skutočne len najnutnejšie veci. Mali však pracovité slovenské ruky a chuť obrábať úrodnú pôdu, ktorú na hornatom strednom Slovensku nemali. Z drevorubačov, garbiarov, uhliarov a vápenkárov sa obratom stali roľníci, pekári, stavbári a remeselníci, ktorí kompletne zabezpečovali úroveň a rozvoj slovenskej menšiny na dolnej zemi.

Podľa vyjadrenia bývalého predsedu matice slovenskej v Srbsku a riaditeľa základnej školy v obci Kysáč Rastislava Surového, žije dnes v troch hlavných oblastiach Vojvodiny slovenská menšina, ktorá doma, v rodinách, školách, kostoloch, obchodoch, po uliciach a v úradoch rozpráva čírou ľubozvučnou slovenčinou. Takýchto občanov je vo vojvodine 52 700.

Tri piliere slovenskosti vo Vojvodine sa nazývajú Bačka — Banát — Sriem a spolu tvoria Autonómnu Oblasť Pokrajina v Srbsku. V tejto oblasti sa nachádza celkom 33 čisto slovenských obcí a miest.

„Keď porovnávam slovenské menšiny a ich životaschopnosť, tak podľa môjho názoru vojvodinská menšina je síce najďalej od nášho územia, ale aj najsilnejšia. Na druhé miesto, by som zaradil Bihorsko Nadlackú v Rumunsku a naj-slabšia, hoci je najbližšie je menšina Slovákov v okolí Bekesčáby Maďarsku. Viackrát som navštívil aj Slovákov v Amerike a Kanade a hoci mali a ešte aj majú ligu Slovákov a kongres Slovákov bol som svedkom skutočnosti, že vnuk sa nevedel po slovensky dohovoriť so starým otcom. Preto sú moje zážitky u vojvodinských Slovákov skutočne veľmi krásne,“ prezradil nám Jozef Nemec.

Riaditeľov hodnotia na základe výsledkov žiakov

Veľa skutočne zaujímavých údajov o našej slovenskej menšine vo Vojvodine povedal režisér a vedúci slovenských národných slávností Ján Slávik z Kysáča. Pilierom slovenskosti v Srbsku je Slovenské školstvo, slovenská rodina a viera. V každej dedine, či mestečku je materská škola a kostol. Slovenské gymnáziá sú v Báčskom Petrovci a Kovačici. Stredná zdravotnícka škola, čisto slovenská, je v Novom Sade a ešte sa nachádza slovensko — srbské gymnázium v Starej Pazovej. Slovenský učitelia sú veľmi aktívny a robia všetko pre rozvoj slovenčiny a slovenskosti vo Vojvodine. „Školy som osobne navštívil, v Kysáči, Petrovci, Kulpine a Aradáči majú veľké informačné tabule s nadpisom „Naše úspechy“! Tieto tabule sú výsledkom práce riaditeľov, učiteľov a ich žiakov na každej škole. Ide o súťaže všetkých slovenských vojvodinských škôl v recitovaní a prednese poézie, v športe, slovenskej histórii aj vo folklóre. Na základe výsledkov žiakov hodnotia riaditeľov a učiteľov,“ pokračoval v rozprávaní Nemec. Predstavitelia Matice, starostovia obcí schvaľujú výber riaditeľov a učiteľov. Matičný dom je v každej slovenskej obci. Preto sa nemôže stať, že by bol menovaný za riaditeľa školy ten, ktorý propaguje moderné popové skupiny, ale taký človek, ktorý zaznamenal preukázateľné úspechy v rozvoji slovenskosti.

„Keď som fotografoval dom Matice Slovenskej v Kysači, oslovil ma 91 ročný Michal Anušiak, takou krásnou a mäkkou slovenčinou, že som bol doslova očarený. Spýtal som sa, ako je to možné, že tak krásne a čisto rozprávajú po slovensky. Pohotovo mi odpovedal: Srbi keď videli, to mám od svojho starého otca, tak nám nechali zamerkovať, všetko čo sme si chceli zamerkovať. A ja, ktorý som bol pri ňom mu hovorím, aké krásne a pravdivé. Aj slovo „zamerkovať, ktoré som u nás dlho nepočul si Slováci na dolnej zemi zamerkovali.“

Sila slovenského ducha

Na záver slovenských národných slávností v Báčskom Petrovci nastal zlatý klinec celej Slovenskej akcie. Za režírovania Jána Slávika postupne predviedlo svoje prekrásne umenie 12 folklórnych súborov z celej slovenskej Vojvodiny a dve hodiny pútali divákov. Celkom na záver prišlo nádherné, priam neuveriteľné defilé, keď sa viac ako 400 krojovaných dievčat, žien, chlapcov či mužov v pestrých krojoch podľa tradícií obcí postavilo oproti preplnenému hľadisku amfiteátra a veľkej tribúny. Vtedy všetci diváci povstali a začali tlieskať. Po približne dvoch minútach všetko stíchlo a po zaznení tónov viac ako päťtisíc ľudí z plného hrdla zaspievalo Slovenskú matičnú hymnu vojvodinských Slovákov:

Po nábreží koník beží, koník vraný.

Skadiaľ, že si môj šuhajko maľovaný.

Skadiaľ som, stadiaľ som, slovenského rodu som.

Duša moja, duša moja

Ja som Slovák, ty Slovenka.

Daj mi rúčku.

Rúčku ti podávam, Tebe verná zostávam.

Duša moja, duša moja.

Po doznení posledných tónov a dospievaní oduševneného chorálu, viac ako päťtisíc návštevníkov zostalo úžasné ticho na precítenie. Snáď po pol minúte vypukol veľký potlesk a po ňom nastalo objímanie slovenských rodín, priateľov a všetkých účinkujúcich. „Díval som sa plný dojatia čo sa okolo mňa deje. Neveril som vlastným očiam, či sa mi to sníva, alebo je to skutočnosť. Režisér programu Ján Slávik, môj snáď 5 hodinový priateľ ma chytil za plece a povedal „Celé Slovenské národné slávnosti, vrátane záverečnej hymny motivujú mladých a posilňujú im ich slovenského ducha“. Každé slovo matičnej hymny Slovákov doslova nabáda mladých ľudí, aby uzatvárali slovenské manželstvá a doslova, aby žili pre národ. Ja, jeden asi zo stovky návštevníkov, ktorí na slávnostiach zo Slovenska boli, hrdo konštatujem, že keď pred 270 rokmi Matej Čány priviedol Hontiansko — Horehronskú skupinu Slovákov na úrodnú pôdu Vojvodiny, zasial tam aj silného slovenského ducha, ktorý stále klíči, rastie, žije a prináša úrodu. A podľa toho, čo som v Báčskom Petrovci videl a počul bude žiť naveky.“