TOPOĽČANY, VEĽKÉ RIPŇANY. Regionálna rozvojová agentúra Topoľčiansko zbiera zaujímavosti a nezvyčajnosti nášho regiónu, z ktorých chce vytvoriť publikáciu. „Na túto aktivitu sme dostali dotáciu z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja a prostredníctvom nej chceme v každej obci nášho okresu nájsť nejakú jedinečnosť,“ informovala nás riaditeľka agentúry Jana Bieliková s tým, že sa zameriavajú najmä na zaujímavosti, o ktorých sa bežne nevie. „Môže ísť o prírodné krásy, osobnosti, tradície, recepty, či podujatia,“ dodala.
Upozorniť môžu aj občania
Doteraz sa podarilo získať informácie asi od polovice starostov z okresu a už teraz sa podarilo naraziť na množstvo zaujímavostí.
„Za všetky spomeniem možno zrekonštruovanú kúriu v Koniarovciach, solčiansky skladaník, či mauzóleum Stummerovcov v Horných Obdokovciach,“ povedala Bieliková a zároveň uviedla, že veľmi rada privíta tipy aj od samotných obyvateľov okresu.
Jedným z najväčších úlovkov tohto projektu je zatiaľ popísanie histórie najstaršej budovy pošty v okrese z roku 1605, ktorá sa nachádza vo Veľkých Ripňanoch a za svoj vznik vďačí Veľkej ceste – Magna Via, ktorá prechádzala Rakúskom, Slovenskom, Ukrajinou, Maďarskom a Rumunskom.
Taxisovská pošta
Po porážke uhorského kráľa Ľudovíta II. v bitke pri Moháči (1526) sa tureckým vojskám otvorila cesta i na naše územie. Keď na uprázdnený uhorský trón nastúpil Ferdinand I. Habsburský (1526 – 1564), chýbalo mu spojenie medzi Viedňou a mestami v Hornom Uhorsku a Sedmohradsku. Poveril preto hlavného kráľovského poštmajstra Mateja Taxisa vypracovaním projektu poštovej cesty na trase Viedeň – Sibiu pre časť z Bratislavy. Magna Via viedla z Viedne cez Bratislavu – Trnavu – Prievidzu – Ružomberok – Poprad – Levoču – Prešov – Košice – Sobrance na Ukrajinu do Maďarska a končila v Sibiu.
Bola to najdlhšia poštová cesta vôbec, merala vyše 1000 kilometrov (496 na Slovensku) a prechádzala 56 stanicami. Jednou z nich bola aj poštovňa Veľké Ripňany, od roku 1605 povýšená na poštový úrad.
Taxisovská pošta premávala na vopred určenej trase v pravidelných časových intervaloch, jej služby mohli používať aj občania, pričom výdavky sa hradili zo štátnej pokladne. Rozdiel bol aj v tom, že poštový posol na hlavných poštových staniciach nevymieňal len kone či oddychoval, ale hlavne dochádzalo k výmene správ a posol sa vracal po odovzdaní správ na ďalšiu prepravu do svojej východiskovej stanice. Na čele jednotlivých väčších staníc stáli poštmajstri, ktorí mali vedľajší príjem z poplatkov za prepravu zásielok od súkromných osôb a za ich prípadnú prepravu. Menšie stanice viedli poverenci poštmajstra.
Tieto stanice sa neskôr označovali ako poštovne a ich správca sa nazýval verdarius a bol zamestnancom príslušného poštmajstra. Vzdialenosti medzi jednotlivými poštovými stanicami boli 2-5 nemeckých míľ (jedna nemecká míľa bola približne 7500 metrov).
Veľkoripnianska pošta patrila do bratislavskej prefektúry a jednou z 27 poštmajstrov tejto poštovej prefektúry bola žena – Helena Divék, vdova. Veľkoripniansky poštový úrad bol jedným z 56 poštových úradov, ktoré boli na území Slovenska.
