Realita života slabozrakých
Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska združuje ľudí s týmto handicapom a svoju základnú organizáciu s okresnou pôsobnosťou mala v roku 1993 v Topoľčanoch. Stretávali sa, aby zhodnotili svoju činnosť.
„Únia nemá jednoduché podmienky pre svoju prácu. Všetky financie na akcie, ktoré poriadajú neplatení dobrovoľní funkcionári, pochádzajú od sponzorov. V tomto roku usporiadali užitočný sociálno-rehabilitačný kurz spojený s turistikou. V auguste sa zrakovo postihnuté deti spolu so svojimi rodičmi zúčastnili rekreačného pobytu na Duchonke a mimoriadne sa im podarilo zorganizovať rodinnú rekreáciu pre deti a rodičov v Malej Lučivnej.“ Okrem hodnotenia činnosti tiež diskutovali o svojich problémoch v bežnom živote. „Členovia únie si ťažkali, že zákony viac „vyhovujú“ telesne postihnutým a že im sa v dnešnej dobe len veľmi ťažko zaraďuje do každodenného života. Nie sú výnimočnými prípady nezamestnanosti, nemožnosti rekvalifikácie a následného uplatnenia, keď prácu si ťažko hľadajú aj úplne zdraví občania.“
Podaj človeku ruku
V Základnej škole na Gagarinovej ulici v Topoľčanoch sa uskutočnila približne pred 22 rokmi beseda na tému, ktorá je v súčasnosti ešte aktuálnejšia ako v minulosti.
„Iniciátorkou tejto besedy bola členka Únie nevidiacich v Topoľčanoch Mária Romanová. Besedy sa zúčastnili žiaci 5. – 8. ročníkov v rámci náboženskej a etickej výchovy. Vrúcne poďakovanie patrí Márii Romanovej za veľmi pekne pripravenú besedu. Veď medzi ľuďmi akoby vymizla úcta, láska a ohľaduplnosť. Ľudia, ktorí sú zrakovo postihnutí, či už od narodenia alebo v priebehu života si zasluhujú našu pozornosť a pomoc.
Slová Márie Romanovej mali odozvu na pravom mieste: „Človek človeka si bude viacej vážiť a naučí sa mať ho rád. Pretože v našom uponáhľanom svete akoby sme na seba úplne zabudli...““
Správy z 30. novembra 1993.
