Aké jednoduché je v dnešnej dobe voliť – môžu muži, ženy, chudobní i bohatí, volí sa väčšinou pár metrov od domu, ba dokonca na požiadanie príde urna za voličom. Nik nevie, kto koho volil, takže vinu na výsledku nesie celý kolektív. Politických strán a kandidátov sú plné bilboardy so sladkými úsmevmi na tvárach.
Hlasy sa „vážili“
Sladké reči a medové motúzy ťahali politici svojim potenciálnym voličom popod fúz aj v minulosti. Ba ešte skôr. „V Slovenskej národnej knižnici sa nachádza množstvo dokumentov a literatúry s volebnou tematikou. Vďaka Digitálnej knižnici SNK ich dnes môžeme sprístupňovať verejnosti v digitálnej podobe, rovnako ako státisíce ďalších dokumentov.
Černokňažník 1884.
Už z roku 1497 pochádza cenný fragment drevorezu s nemeckým textom z politického letáku Sebastiana Branta, ktorý pojednáva o politike cisára Maximiliána I. Ide o jeden z dvoch doteraz známych exemplárov tohto autora na svete,“ hovorí generálna riaditeľka Slovenskej národnej knižnice (SNK) Katarína Krištofová. V 15. storočí bol najvyšším zákonodarným orgánom v monarchii dvojkomorový uhorský snem. V jednej komore rokovala vysoká šľachta a úradníci kráľovskej kancelárie, v druhej stredná šľachta a zástupcovia slobodných kráľovských miest. Hlas vyššieho šľachtica bol dôležitejší – teda mal väčšiu váhu – ako hlas stredného šľachtica.
Voľby bohatých mužov
Voľby do Uhorského snemu sa začali konať pravidelne až v rokoch 1865 – 1910. Volebné právo mali len tí muži nad 20 rokov, ktorí boli majetní a vzdelaní, alebo mali dostatočné ročné príjmy z prenájmu pozemkov alebo kapitálu. Bez ohľadu na majetky aj všetci mešťania, notári, učitelia, kňazi, lekári, inžinieri a členovia Uhorskej učenej spoločnosti. Ženy, samozrejme, nemohli voliť ani byť volené. Samotná volebná kampaň tiež nebola lacnou záležitosťou. V roku 1907 si advokát Milan Ivanka požičal od Andreja Halašu 6 000 zlatých, aby mohol banke splatiť 6 500 zlatých, ktoré potreboval na svoju volebnú kampaň do uhorského snemu.
Aby nemohli veriť v hocičo
Z volebného programu Ľudovej strany z roku 1895 sa dozvedáme, že v spoločnosti rezonovala otázka slobody vierovyznania. „Nuž to, že každý môže veriť, čo sa mu páči, čoby hneď k.p. i dáku z mede uliatu figúrku, alebo dákeho egyptského vtáka, alebo keby i naše kavky, vrany držal za Pána Boha a začal sa im klaniať; takéto náboženstvá teraz už práve tak bude ten zákon ochraňovať, ako sväté náboženstvo pána Ježiša Krista,“ píše sa na strane 20.
Dnes možno komicky pre mnohých vyznie iný bod ich volebného programu – dodržiavanie celej nedele (nielen popoludnia) ako dňa oddychu …“ práca vo sviatok, v nedeľu, neni hodná fajky dymu – na práci v nedeľu vykonávanej nespočíva Božieho požehnania“.
Sluha nesmie nechať pána v štichu
Slovenská národná strana išla do volieb v roku 1901 s ďalšími – v dnešnej dobe kurióznymi – požiadavkami. Po úspechu vo voľbách si kládli za cieľ zrušiť zákon o bezkonfesionálnosti – nepáčilo sa im, že sa sobášiť mohlo aj civilne (vznikali civilné matriky) a že uhorský občan nemusí patriť ku žiadnemu náboženstvu. Požadovali reguláciu riek na hornom Uhorsku – Torysu, Poprad, Váh, Oravu, Hron, Nitru, Moravu a ochranu robotníkov: „Znemožnenie žeby prácu dávajúci kapitalista (fabrikant) mohol delníka vycicať a na starosť jednoducho preč poslať.“ Žiadali aj dobrý čeľadný poriadok – teda aby sluha nesmel nechať svojho pána len tak bez pomoci, ale aj to, aby sa pán musel ku svojmu sluhovi (čeľadníkovi) správať slušne a neprepustiť ho hocikedy.
Voľba krikom
Na rozdiel od dnešnej tajnej voľby sa kedysi volilo verejne a ústne – každý teda vyslovil nahlas meno kandidáta, za ktorého hlasuje. Častokrát volič ledva stál na nohách a nebolo mu rozumieť, od takej intenzívnej predvolebnej kampane. Kampaňou sa totiž ro-zumelo nielen „opíjanie“ voličov, ale aj „bezuzdná agitácia, neobmedzený terorizmus – jedným slovom všetky zbrane a arzenál straníckeho fanatizmu,“ – píše o volebnej praxi Slovenská liga v útlej knižočke Uhorské voľby, z roku 1928. Dokumenty o praktikách nachádzame aj v iných archívnych materiáloch. Jeden z kandidátov do uhorského snemu, Ivan Pivko v knihe Môj korteš (1905) priznáva: „Celé obce do chlapa, ktoré na Krupca hlasovaly, boli zbité, boly skopané, vysocané, vyzauškované, klincom dopichané a ľudia prestáli celé mučedlníctvo…. Obce, ktoré boly ľudové a maly 60 hlasov, oddaly 15 a miesto týchto hlasovali aj po 10 ráz preoblečení paholci od Herzov a Bihellerov, miesto tých, čo boli v Amerike, hlasovaly najatí ľudia.“
Seriózne volebné programy
Keď spoločnosť pochopila silu médií, začalo sa zarábať aj na politických kampaniach a kandidátoch. Zverejňovanie politickej reklamy či antireklamy, politická satira, volebné programy politických strán.
Všeobecné volebné právo, vrátane žien, získali až obyvatelia Československa po jeho vzniku v roku 1918. Volebné letáky a plagátiky, brožúrky politických strán sa už teda obracali aj na „starcov i starenky, mládencov a panny po 21. roku“, aby voľby nesabotovali a prišli si vybrať svoju budúcnosť.
Na záver ešte jedna zaujímavosť, výzva všetkým voličom z roku 1905: „Prv, ako by si svoje právo volebné vybavoval, prosím Ťa, urob mi to k vôli, umieň si, zaver sa, pred voľbou dva dni a dve noci nepiť,“ z knihy Ivana Pivka, roľníka z Jasenovej, syna ľudu, Voľby za poslancov krajinského snemu v Rakúsko-Uhorsku: Môj korteš z roku 1905.
Ivan Juraj Pivko bol osobnosť národného a kultúrneho života, statkár, príslušník Slovenskej národnej strany, za ktorú v roku 1905 kandidoval do uhorského snemu.
