Adrián Candrák futbalovo vyrastal v Topoľčanoch, no pohľad na MFK Topoľčany mu spôsobuje vrásky na čele. Od jarnej časti sa stretne na ihrisku spoločne so svojim bratom Vladimírom – v drese OFK Tovarníky.
Ako ste sa dostali k futbalu?
– Ako žiačik som obliekal dres obce, kde vyrastala moja mamina – teda Čermany. Bola to dedinka, ktorá hrala okresnú súťaž a tam som spolu s bratom Vladom začal hrávať futbal za žiakov. Následne si nás všimol pán učiteľ a tréner Milan Bilík, ktorý nás stiahol hrávať za mladší dorast do Topoľčian. Odvtedy som bol hráčom Topoľčian a už ako sedemnásťročný mladík som po prvýkrát nastúpil na zápas A-mužstva. Trénerom bol Vlado Ekhardt, pod ktorým som odohral desať zápasov a dvakrát som sa zapísal do streleckej listiny. Postupne ale v Topoľčanoch došlo k určitým nezhodám a radšej som uprednostnil angažmán v Rakúsku. Už vtedy celé futbalové zázemie v MFK začalo mať svoje trhliny, a tak som radšej v 21 rokoch odišiel.
V Rakúsku som odohral následne dva roky, ale vážne som sa zranil, keď mi roztrhli postranný väz v kolene a rok som nútene pauzoval. Potom som mal opäť sedenie s topoľčianskymi funkcionármi, ktorí mi ponúkli rozohrať sa po zranení, ale k dohode nedošlo. Na poslednú chvíľu som sa dostal k pánovi R. Oravcovi, ktorý bol v tej dobe fanatikom do futbalu v Chynoranoch. Od neho som dostal ponuku, ktorú som prijal a som veľmi rád s odstupom času, že sa tak stalo.
Potom ale nasledoval prestup do najvyššej slovenskej súťaže. Ako sa rodil váš prestup do ViOnu Zlaté Moravce?
– V jesennej časti sme odohrali jeden zápas v Ludaniciach, ktoré vtedy trénoval Ľubo Moravčík. V jarnej časti sa Moravčík presunul ako prezident klubu do Ružomberka a tiež som sa s ním stretol počas jedného zápasu. Po sezóne Moravčík zamieril ako tréner do ViOnu Zlaté Moravce a vtedy ma oslovil, že by ma rád videl vo svojom kádri. Zrazu som sa tak ocitol v prvoligovom mužstve. Na prvom zraze bolo 40 hráčov, z toho desať legionárov. Prvý prípravný zápas proti Šali sme vyhrali po mojom víťaznom góle 1:0. Tento gól mi zároveň zaručil aj prestup do ViOnu Zlaté Moravce. Odvtedy som hral rok prvú ligu, následne sme vypadli do druhej ligy. Po ďalšom roku sme sa vrátili späť do Corgoňligy, kde som hral ďalšie štyri roky.
Čo hovoríte na vaše pôsobenie vo ViOne? Určite sú na inej úrovni než mužstvá, kde ste dovtedy pôsobili...
– Boli to moje najkrajšie futbalové roky a len ťažko sa to dá s niečím porovnať, a s topoľčianskym futbalom už absolútne nie. Majiteľ klubu Viliam Ondrejka je férový človek, ktorý futbal miluje, a tak sa k nemu aj správa, čo je vizitka celého futbalového komplexu, ktorý v Zlatých Moravciach postavil.
Prečo ste po šiestich rokoch v Zlatých Moravciach skončili?
– Vo ViOne nastali zmeny, prišiel tam Slovinec, ktorý mal svoju predstavu o klube a z kádra následne odišlo trinásť hráčov. Pokračoval som vo svojej kariére v Rakúsku, kde som hral štvrtú najvyššiu rakúsku ligu a potom som prešiel do piatej ligy. A tam som sa potom stretával s bývalými hráčmi ViOnu, keďže sme viacerí hrali proti sebe.
Teraz sa opäť vraciate na slovenské trávniky. Kde vás môžeme od jarnej časti futbalového ročníka 2015/2016 vidieť?
– Rozhodol som sa pre Tovarníky, pretože tam mám veľa kamarátov. Veľa spoluhráčov spolu so mnou hrávajú miniligu za Jamajku a teda v Tovarníkoch sa schádza výborná partia na čele s majiteľom klubu Jozefom Polúchom, s ktorým som prehodil pár slov a dohoda bola na svete. Navyše tam pôsobí aj môj brat Vlado. Cez zimnú prestávku som mal aj iné ponuky, ale rozhodol som sa napokon pre Tovarníky. Je tam veľa hráčov, s ktorými som hrával aj za dorast v Topoľčanoch a to rozhodlo. Predovšetkým sa teším na spoluprácu s mojim bratom, s ktorým sa na našich trávnikoch stretnem po dlhých rokoch, naposledy sme spolu hrali na Slovensku za čias fúzie topoľčianskeho futbalu. Vtedy to bola 3. liga a trénoval nás Adam Farkaš.
S akými osobnými ambíciami idete do Tovarník?
– V prvom rade chcem pomôcť mužstvu hrať atraktívny futbal pre našich divákov a predovšetkým prilákať čo najviac ľudí na štadión, pretože v Topoľčanoch to dlhší čas na kvalitný a dobrý futbal absolútne nevidím. Verím, že po prvých zápasoch bude v Tovarníkoch problém zaparkovať auto pred zápasom v obci... Musíme však všetci ťahať za jeden povraz a verím, že výsledok sa dostaví, lebo mužstvo na to máme.
Okrem hrania futbalu sa venujete aj výchove futbalovej mládeže. Ako ste sa dostali k trénovaniu?
– Bol som takto pred rokom vedením klubu MFK Topoľčany oslovený, či by som nešiel ako bývalý hráč Topoľčian trénovať chlapcov U15. Vtedy som bližšie informácie o klube nevedel. Dostal som chlapcov, ktorí majú futbal veľmi radi a chcú sa posúvať ďalej. Sú však v takom veku, že treba im hlavne poradiť a vychovávať ich po mentálnej, a samozrejme, aj futbalovej stránke. Predsa len sme každý boli v tomto veku rovnakí, čo sa týka dospievania. Povedal som si, že to vyskúšam a doteraz som pri nich. Myslím si, že každý jeden z týchto chlapcov futbalovo povyrástol, ale je to stále chlapec, ktorý je v takom veku, že z jedného dňa na druhý môže s futbalom skončiť.
Ako je to s vašou trénerskou licenciou?
– Musel som si urobiť trénerskú licenciu „C“, síce tú dostane každý jeden hráč, ktorý odohrá v prvej lige viac ako 150 zápasov a požiada o ňu. Mne chýbalo iba šesť duelov, ale tie som už vo ViOne nestihol odohrať, takže som musel absolvovať trénerský kurz.
Určite ako trénera sa aj vás dotýka momentálna kritická situácia v topoľčianskom futbale, čo si o nej myslíte?
– Momentálna situácia v topoľčianskom klube je v prvom rade obrovskou hanbou pre toto mesto. Je nemysliteľné, aby mesto, ktoré má takmer 27000 ľudí, a to nerátam ešte obyvateľov v okolitých obciach, hralo v tretej lige o záchranu a ešte týždeň pred súťažou ani neviem, s kým chcú súťaž začať hrať. Každý dobre vie, že bez trénovania nemôžete ani kuchára robiť... Je smutné, ako topoľčiansky futbal dopadol a pritom vychoval neskutočné množstvo kvalitných hráčov a zároveň sa absolútne nečudujem, že chlapci, ktorí majú radi futbal, opustili topoľčiansku loď a zamierili do iných klubov. Tento problém je v Topoľčanoch už x rokov a stále sa pred sebou len tlačí akoby nejaká kopa snehu, ktorá sa neroztápa, ale ešte stále sa zväčšuje. A najviac na to momentálne doplácajú deti. Jedine som spokojný s tým, že moji chlapci U15 sa svedomite pripravujú na jarnú časť súťažného ročníka. Záleží im na napredovaní, ale sám sa pýtam, čo s nimi bude, keď budú postupovať kategóriami a zároveň sa do A-mužstva nedostanú. Je nemysliteľné, aby sa chlapci bránili k tomu, že nechcú ísť hrať do Topoľčian. Kedysi bola česť hrať za Topoľčany, teraz je to skôr utópia. Za mojich čias prestúpiť už len do dorastu Topoľčian bola prestíž, značka, sila. Teraz všetci vidia, ako to v Topoľčanoch „funguje“ a na druhej strane nikomu nič nehovorí, aby hral druhú dorasteneckú či žiacku ligu. Je to smutné pre Topoľčany ako také. Za seba môžem povedať, že moji chlapci sú pripravení na nový súťažný ročník a chcem im iba zaželať, aby boli zdraví, pracovali na sebe stále viac a viac a výsledok sa časom dostaví sám.
