BRODZANY. V sobotu 5. marca bolo Slovanské múzeum A.Š. Puškina v Brodzanoch opäť sprístupnené ľuďom, ktorí sa zaujímajú o ďaleké krajiny, vďaka druhému ročníku podujatia Svetom za hranice všedných dní. Tretí deň cestovateľského rozprávania patril Nepálu, zeme stredu sveta. Svoju cestu do srdca Himalájí prezentoval svetobežník Martin Kubíni, ktorý tu bol v októbri až novembri 2013.
Veľhory verzus džungľa
Martin Kubíni zdolal dve najznámejšie turistické trasy v Nepále. Prvou bola najkrajšia i najvyhľadávanejšia túra okolo Annapurien, päťdesiatpäť kilometrov dlhého masívu v severnej časti Pókharského údolia. Druhou bola cesta národným parkom Langtang. Zaujímavosťou je, že okrem týchto najvyšších hôr sveta nájdete v nepálskom národnom parku Chitwan aj džungle, ktoré sú na hranici s Indiou. Je to miesto, kde sa môžete zrelaxovať, pokiaľ ste už unavení z turistiky, vidieť nosorožce, povoziť sa na slonoch či dokonca stopovať tigra bengálskeho.
Nebezpečenstvo cestovania autobusom
Martin Kubíni spolu so svojimi kolegami zažil veľa adrenalínových, nepohodlných až nebezpečných situácií. „Najväčším zážitkom bolo cestovanie mimo hlavného mesta. Napriek tomu, že je to zakázané, na strechách autobusov sa bežne vezie štyridsať až päťdesiat ľudí okrem tých, ktorí sa zmestia dovnútra,“ opisuje preťaženie dopravných prostriedkov Kubíni.
Najmä pri výstupe do kopcov je asi tretina všetkých ciest v Nepále vo veľmi zlom stave. Sú úzke, blatové a vedľa nich je niekoľko desiatok metrov hlboký zráz. Samozrejme, bez bezpečnostného zábradlia. „Boli úseky, keď sme už polovicou kolies boli vo vzduchu. Autobusy išli tak najviac dva kilometre za hodinu a preto sme niekedy cestovali aj dvanásť hodín,“ pokračoval turista. „Paradoxom bolo, že v najkritickejších častiach vystúpil z busu malý, asi štyridsaťkilový Nepálčan a skákal po svahu, či je dosť pevný na to, aby sme mohli prejsť. Stalo sa aj, že sme zapadli a ďalej sme museli prejsť peši, kým nás nevyzdvihol iný spoj,“ spomína prezentujúci.
FOTO: ARCHÍV M.K.
Výbava dobrodruha
Na jeseň sú pre Nepál typické výkyvy teplôt. Kým v dolinách je príjemne slnečno, na vrchole výstupu je zima a veterno. Čo si preto musí vziať cestovateľ so sebou a ako sa na takýto výlet pripraviť? „Začať behávať, ale najdôležitejšie je zvyknúť si na batoh. Človek si toho so sebou nemôže nabaliť veľa. Rozhoduje každý kilogram, preto si radšej vziať z každej veci po jednom kuse, ako to vláčiť celý deň so sebou. Základ je spací vak, karimatka, bunda, ktorá je nepremokavá a odolná voči vetru. Samozrejme spodné vrstvy oblečenie a kvalitná trekingová obuv,“ odpovedal Martin Kubíni.
Problém bol s vodou. Balená bola príliš drahá a tú dostupnú v rôznych hotelíkoch pre pocestných, či z potokov sa báli piť. Vyriešili to pár kvapkami z vlastných chemických prípravkov , ktoré zdraviu neškodili, no zato zbavili vodu všetkých baktérií. „Tá voda sa dala pokojne piť aj samá, ale človek nikdy nevedel či v nej vyššie nie je nejaká zdochlina,“ opisoval svoje obavy. Celá skupina Martina Kubíniho sa stravovala a prespávala v rôznych ubytovniach, takzvaných gasthausoch, ktoré sa nachádzali hneď pri turistických trasách. „Čudoval som sa, že nikto z nás nemal žiadne tráviace problémy,“ pobavene dodával.
Cestovateľ Kubíni neobdivoval len krásy prírody, ale spoznával aj hlavné mesto Nepálu – Katmandú či Bhaktapur, zachovalé starodávne mesto. Dnes slúži ako takzvané múzeum pod šírim nebom a je plné najrôznejších pamiatok. Avšak hory sú mu bližšie, preto sú jeho najbližšou destináciou Indické Himaláje.
Autor: Lucia Puttersteinová
