Pozrite sa na tú nádheru. Po siedmich rokoch je Krásavec dokončený

TOPOĽČANY. Jozef Majtáň, spolu so svojim tímom, po siedmych rokoch dokončil opravu železničného rýchlikového vozňa CE 463, ľudovo prezývaný „Krásavec.“ Napriek tomu, že ide o vozeň tretej triedy, tak vyzerá luxusnejšie ako mnohé vagóny, ktoré môžeme vidieť dnes na koľajniciach.

V minulosti v ňom prespávali robotníci

Vagón CE 463 priviedli na svet pražské ringhoferské závody v roku 1911 ako dvojnápravový rýchlikový vozeň Buštehradských dráh na prepravu osôb. Jazdil na trati od Prahy až po Kladno. Zaujímavý bol aj svojim dvojitým vypružením, ktorý zvyšoval pohodlie cestujúcich, keďže v čase svojho najväčšieho využívania mohol dosahovať rýchlosť až sto kilometrov za hodinu. Vo vozni si ľudia mohli užívať’ súkromie v niekoľkých kupé alebo sedieť na laviciach v otvorenej časti vagóna.

Aj napriek jeho prezývke to nebol vždy krásavec. V minulosti ho využívali ako ubytovňu pre traťový personál, teda opravárenské čaty, ktoré sa starali o koľaje. Pôvodné sedadlá boli nahradené posteľami a malou kuchynkou. Keď ho dostal Jozef Majtáň do rúk, tak bol vozeň značne zdevastovaný. „Nič z neho nezostalo, bol úplne vykuchaný. Celý bol prestavaný, dokonca zvonku bol obitý plechom, ktorý vagón držal pokope, “ spomína na zaobchádzanie s „Krásavcom“ reštaurátor Jozef Majtáň. Tvar sedačiek odhadli len na základe obrysov tmavšej farby, ktoré zostali na bokoch stien.

FOTO: Denis Ondriškovič

Núdzu o prácu nemá

Takmer všetky časti „Krásavca“ boli zhnité a museli ich vyhodiť. Z pôvodného vagóna zostali len určité časti podvozku, ktoré opravili, ostatné museli postaviť nanovo. Dnes tvorí kostru silné dubové drevo a vnútro majstri obložili smrekom. Na požiadanie investora zvonku vozeň obložili drahým exotickým tíkom, aby najväčšmi zachovali autentickosť pôvodného stroja. Dokonca mosadzné okná si reštaurátori museli vyrobiť svojpomocne, pretože dnes by už také nezohnali.

Ako jeden z posledných reštaurátorov na Slovensku je Jozef Majtáň plne vyťažený. Momentálne pracuje na salónnom vozni z roku 1892. Ten bol vyrobený v Maďarsku a patrí k najstarším exponátom, ktorým sa doteraz venoval. Napriek tomu, že sa stretáva s najrôznejšími osudmi vlakov, nikdy si nepovedal, že by to nebol schopný zrekonštruovať.

Jozef Majtáň so svojimi kolegami vdychuje život starým vlakom v bývalom rušňovom depe v Topoľčanoch. Súčasťou neho je aj malé múzeum, kde sa nachádza množstvo rôznych železničných artefaktov, premietacia sála či malá železnička pre deti. Všetko to spravuje občianske združenie Klub Modrý Horizont.