Michal Fridrich začína pri ženách v Topoľčanoch už tretiu sezónu, teraz si vychutnal majstrovstvá Európy žien do 19 rokov.
Ako ste sa dostali k ženskému futbalu?
– K ženskému futbalu som sa dostal čistou náhodou. Bolo to ešte pred dvomi rokmi, keď som sa ešte ako hráč MFK Topoľčany vrátil zo zápasu z Palárikova. Po víťazstve 1:0 sme s tímom oslavovali na štadióne víťazstvo a prišla za mnou hráčka žien Barbora Jenisová, ktorú som z futbalistiek poznal ako jedinú, či ich na ďalší deň môžem viesť na majstrovskom zápase, keďže ich tréner na 3 týždne odcestoval do zahraničia. Akosi som nad tým ani nerozmýšľal a odpovedal som áno. Tým to malo aj skončiť. Počas neprítomnosti ich trénera Michala Detka mal tréningový proces viesť šéftréner mládeže, bývalý tajomník MFK a tréner Topoľčian Michal Caránek, ale časovo bol nadmieru vyťažený, a tak ma požiadal o trénovanie. Prikývol som a momentálne začínam s babami už tretiu sezónu ako tréner.
Trénujete ženy Topoľčian, ako ste spokojný s minulou sezónou?
– S minulou sezónou som spokojný. Predtým, než som začal dievčatá trénovať, okupovali posledné miesto tabuľky. Hneď v prvej sezóne sme skončili štvrté, dva body od druhej priečky. Nasledujúca sezóna bola ťažšia, pretože prišli aj nové kluby z východu, ktoré boli na tom kvalitatívne veľmi dobre a ich hráčky pôsobili aj v mládežníckych výberoch Slovenska. Naopak, nám veľa hráčok odišlo a musel som pracovať s tým, čo sme mali. Na dievčatách bolo vidieť, že sa chcú pobiť o každý bod, či už kvôli sebe, alebo i kvôli mne, pretože ja som maximalista a stále to prizvukujem aj v kabíne.
Dievčatá absolvovali množstvo tréningových jednotiek, mesačne sa musia dokonca skladať po 12,50 eur, no i tak v neposlednom rade vytvorili úžasný kolektív, ktorý sa odrazil aj na výsledkoch. Prvá polovica súťaže bola síce rozháraná a body sme strácali na základe množstva remíz, o ktorých som presvedčený, že by neboli, keby som mohol byť prítomný fyzicky na všetkých zápasoch.
To sa nakoniec odzrkadlilo v jarnej časti súťaže, kedy sme z možných 30 bodov získali 26, čo nás vystrelilo na druhú priečku v tabuľke. Je dôležité poznamenať, že na zápasy sme nastupovali často iba s jedenástimi hráčkami a na lavičke som sedel sám, respektíve stál pri nej, a do hry musela zasiahnuť i náhradná brankárka. Dievčatá si druhé miesto jednoznačne zaslúžili, aj keď v hre máme určité nedostatky. Každopádne, už dnes sa teším na nastávajúcu sezónu, kde sa predstavíme aj v slovenskom pohári žien.
Popíšte nám prípravu Topoľčian na nový súťažný ročník?
– Príprava je obdobná ako u mužských kolektívov až na to, že moje dievčatá makajú viac, dlhšie a tvrdšie. Dnes už viem, že obdobie prípravy je jedna z najdôležitejších časti súťaže. Trénujeme štyrikrát do týždňa – dvakrát už ráno o siedmej a dvakrát o 18.00 hod. Aj keď som mal množstvo ponúk na prípravné zápasy, odohrali sme len tri pred novým súťažným ročníkom.
Na Slovensku sa konali majstrovstvá Európy vo futbale žien U19. Boli ste členom realizačného tímu ako fyzioterapeut. Ako sa na vás nakontaktovali zo zväzu?
– Opäť to bola zaujímavá príhoda. K tomu, aby som sa tam dostal, mi dopomohlo niekoľko faktov. Prvý bol ten, že prostredníctvom výsledkov ženského tímu Topoľčian nás pozvali na najväčší medzinárodný halový turnaj, ktorý sa pod názvom Iodica cup každoročne usporadúva v Šali. Tam som náhodou stretol spoluhráča, s ktorým som hrával v Nitre a dozvedel som sa, že pôsobí ako tréner brankárok v družstve Bardejova a zároveň v reprezentácii do 19 rokov. Na tom turnaji, aj mimo neho, výborne chytala naša brankárka Simona Jakubičková a požiadal som ho, či by ju nemohol vyskúšať na nejakom zraze. Sledoval ju na turnaji a čoskoro začala chodiť na reprezentačné výbery. Raz ráno som ju viezol do Bratislavy, odkiaľ následne odchádzali hráčky do Poľska na prípravný dvojzápas. Ráno som prišiel následne do práce, kde mi Sima napísala, že im chýba masér, pretože nikoho nezohnali. Poobede mi už volal tréner brankárok Martin Poloha s tým, že ak chcem, mám prísť do poľského Rzesova na zraz. V noci som cestoval a na druhý deň ráno som bol už v realizačnom tíme reprezentácie U19 ako fyzioterapeut. Odvtedy som bol aj na Development turnaji so sedemnástkou a raz na kvalifikačnom dvojzápase s A družstvom žien.
Ako by ste popísali celý turnaj majstrovstiev? Kedy začali Slovenky s prípravou na toto významné podujatie?
– Príprava začala už pred dvomi rokmi, kedy sme dostali možnosť organizovať toto významné podujatie. Začal sa uceľovať káder, prakticky každý mesiac bol vybavený prípravný dvojzápas, či turnaj. Robili sa špeciálne vyšetrenia a testovanie hráčok za určité obdobie, na ktorých som mal možnosť praxovať a musím podotknúť, že zo strany realizačného tímu sa pre úspech robilo maximum, na čom bol ochotný spolupracovať aj Slovenský futbalový zväz.
Na domáce majstrovstvá sme netrpezlivo čakali už niekoľko týždňov pred ním. Keďže sme boli usporiadateľská krajina, tak som bol svedkom celého tohto „bláznovstva“ a za seba môžem povedať, že je to pre mňa obrovská skúsenosť. Je to ako sieť mraveniska, kde každý jeden mravec má svoju úlohu a snaží sa, aby výsledok čo najviac priblížil k dokonalosti.
Na majstrovstvách odohrala naša reprezentácia tri zápasy, ako ste s nimi spokojný?
– Postupne sme sa v skupinovej fáze stretli s celkami Holandska, Francúzska a Nórska. S Holanďankami aj Francúzkami sme v predchádzajúcich rokoch hrali a vedeli sme, čo približne môžeme od nich očakávať. Nórky boli pre nás veľká neznáma. Keby som mal hodnotiť tieto zápasy ako tréner, moje hodnotenie by bolo diametrálne odlišné, ale keďže som na turnaji bol ako fyzioterapeut, toto právo nechám dvojici v podaní hlavného trénera Branislava Petroviča a jeho asistenta Mariána Nincza. Z môjho pohľadu sme do prvého zápasu nastupovali s obrovským nadšením, entuziazmom, odhodlaním a z dievčat nebolo ani do poslednej minúty predtým ako vybiehali na ihrisko cítiť čo i len kúsok nervozity. Škoda nepremenenej šance z úvodu zápasu, kde sme samé pred brankárkou neuspeli. Myslím si, že to bolo v tomto zápase pre nás najväčšie nešťastie. Dievčatá pocítili šancu a snažili sa hrať so skúsenejšími Holanďankami otvorenú hru, čo sa nám napokon vypomstilo – nešťastná penalta, chybná rozohrávka a vlastenec, ktorý sa môže stať gólom turnaja, položilo psychiku dievčat na bod mrazu. V druhom polčase sa prakticky už iba dohrávalo a tímu Holandska vychádzalo aj to, čo ani nechceli. Spamätať sa z prehry 0:6 za 3 dni pred zápasom s veľkým favoritom na víťazstvo v turnaji nebolo jednoduché. Dievčatám sa to však podarilo a druhý zápas bol úplne odlišný, teda aspoň úvodný polčas, kedy sa do kabíny odchádzalo za nerozhodného stavu 0:0. Tréner prizvukoval, že ešte treba 10-15 minút vydržať a začnú byť nervózne. Po zmene strán však v priebehu štyroch minút dostať 3 góly položí aj skúsené družstvá hrajúce na najvyššej klubovej, či medzinárodnej úrovni. Ďalší výsledok 0:6 a bez šance na postup. Dievčatá cítili šancu na dobrý výsledok, ale bohužiaľ sa zrodila ďalšia krutá prehra, ktorá bolela dvakrát viac ako tá prvá. Snažili sme sa dievčatám pomôcť ako to len išlo. Avšak, tieto dva zápasy nám jasne ukázali, kde sa nachádza slovenský futbal. Je ťažké porovnávať hráčky, ktoré trénujú a hrávajú v najlepších ligách s najväčšími hviezdami ženského futbalu s tými, ktoré máme my na Slovensku. Bohužiaľ, na top tímy zatiaľ nemáme, a ak sa množstvo vecí okolo ženského futbalu nezmení, je dosť možné, že ani mať nebudeme. V poslednom zápase s Nórskom sme nemali čo stratiť a dievčatám bolo jasné, že niečo podobné už pravdepodobne nikdy v živote nezažijú. Zahodili za hlavu dvoch kanárov z predchádzajúcich zápasov a odzrkadlilo sa to aj na trávniku v Zlatých Moravciach. Bola veľká škoda, že dievčatá nemohli ukázať všetko čo v nich je a skrz nepriaznivé počasie sa musel súboj predčasne ukončiť v 49. minúte. Zápas sa mal dohrávať, ale Nórsko zápas dohrávať nechcelo a UEFA sa taktiež prikláňala k tejto možnosti. Rozhodnutie teda ostalo na nás, respektíve na hlavnom trénerovi Petrovičovi. Ten po konzultácii so Slovenským futbalovým zväzom sa aj napriek veľkej chuti dohrať zápas poddal a súhlasil s historicky prvým bodom pre Slovensko na záverečných turnajoch. Tieto 3 zápasy nám reálne preukázali, že porovnávať sa s absolútnou špičkou je viac než iba ťažké. Osobne však všetci dúfame, že to vzbudí záujem o ženský futbal ako zo strany klubov, tak aj dievčat, ktoré chcú hrať futbal, poprípade sponzorov.
Hráte futbal za Solčany, trénujete ženy. Aký je rozdiel medzi ženským a mužským futbalom podľa vás?
- Ľudia si stále myslia, že z pohľadu hry je ženský futbal menej atraktívny ako mužský. Ak človek odhodí predsudky a vníma hru samotnú, zistí, že najkvalitnejšie ligy na svete ako je tá americká alebo nemecká, sú pozerateľnejšie ako naša Fortuna liga. Samozrejme, futbal sa môže javiť o čosi pomalší z dôvodu fyzickej pripravenosti u žien, ale inak prináša to, čo aj mužský futbal. Krásne akcie, nádherné góly, neočakávané signály, nepredvídateľné a premyslené taktiky. Obrovský rozdiel je najmä v hráčskej základni a vo financiách. Západné krajiny už pociťujú, že ženský futbal je už obchodovateľný artikel na marketingovom portfóliu, avšak, u nás na Slovensku je to iba o zábave a vôli hráčok niečo dosiahnuť. Keď ste spomínali Solčany a moje trénovanie v klube Topoľčian, v 5. lige ako hráč si zarobím nejaké drobné, ale ako tréner 2. ligy žien musím prispievať z vlastného vrecka, aby sme mohli fungovať čo najlepšie. Keďže to robím zadarmo, je to skôr vášeň a fakt, že sa z toho družstva stáva vaša rodina, ktorá je založená na čistej láske jedného k druhému a na láske z hry menom futbal. Samozrejme, tréneri v prvých ligách niečo zarábajú, ale tie sumy tu radšej nebudem spomínať, pretože sú naozaj smiešne. Majoritné rozdiely, ak sa zameriavame čisto na hru, sú možno v rýchlosti celej hry, respektíve vo fyzickom statuse hráčok. V top ligách, dokonca už teraz na ME do 19 rokov bolo vidno, že sa na tento futbal dá viac než iba pozerať a fanúšikovia si ho dokážu užiť rovnako ako mužský, pretože im vie ponúknuť akcie, ktorým môžu zatlieskať a góly, ktoré je nie vždy možné vidieť aj v mužskom futbale.
