TOPOĽČANY. Roky, ktoré plynú okolo nemocníc sú roky, kedy sa navzájom prelínajú osudy ľudí, tých chorých, ktorí hľadajú pomoc ale i tých, ktorí túto pomoc poskytujú. Rýchlosť akou tieto roky ubiehajú spôsobí, že sa zabudne na ľudí, ktorí boli oddaní svojej profesii a svojmu poslaniu, ktorým je pomoc chorým a núdznym. Tento rok si topoľčianska nemocnica pripomína dve výz-namné výročia.
Augustov špitál
Prvé výročie je spojené so vznikom nemocnice. Topoľčianska nemocnica si tohto roku pripomína 130 rokov od svojho založenia. Druhé výročie je spomienkou na fungovanie rehole Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul a násilné ukončenie práce sestier Vicentiek v topoľčianskej nemocnici.
Sestra počas práce v nemocnici.
Topoľčianska nemocnica bola postavená vďaka barónovi Augustínovi Stummerovi z Tovarník, ktorý sa stal hlavným sponzorom a dobrodincom novej nemocnice. Stavba začala v roku 1885 so základinou 120 000 forintov, čo bol dar baróna Stummera. Preto nemocnica niesla dlhší čas aj meno Augustov špitál.
Liečenie pacientov v novej nemocnici sa začalo 2. januára 1886. Nemocnica bola filiálkou Nitrianskej nemocnice, mala 70 postelí a fungovala ako monoprimariát, pričom prevahu mali chirurgickí pacienti.
70 postelí a päť sestier
Do topoľčianskej nemocnice boli povolané rehoľné sestry Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul – sestry Vincentky. Sestry prišli z Viedne na pozvanie grófa Stummera. Prvé rehoľné sestry nastúpili do nemocnice 4. februára 1886. Bolo ich päť a spolu s jedným ošetrovateľom, jedným vrátnikom, jednou práčkou a jednou služobnou prevzali všetku starostlivosť o pacientov, o ich výživu ako aj o všetky hospodárske práce. Nemocnica mala vtedy 70 postelí a aj dnes musíme obdivovať ich obetavosť a schopnosť zorganizovať všetku potrebnú prácu tak, aby dokázali pri takom obmedzenom množstve personálu zvládnuť všetky povinnosti a úlohy.
Nemocnica sa rokmi rozširovala, menila sa skladba jednotlivých oddelení, menilo sa organizačné zabezpečenie nemocnice. 130 rokov prinieslo mnohé zmeny a za tento čas sa generačne prestriedali aj zdravotnícki pracovníci.
Odchod sestier Vincentiek z topoľčianskej nemocnice historicky zapadá do kontextu doby, ktoré prežívala celá krajina v 50-tych rokoch minulého storočia. Toto obdobie môžeme označiť za snahu o likvidáciu cirkvi a reholí, ktoré na Slovensku pôsobili.
V roku 1950 bolo na Slovensku 17 mužských reholí, v ktorých pracovalo 1019 rehoľníkov a 24 ženských reholí a v nich 4 253 rehoľníčok. Všetci títo rehoľníci po noci z 13. na 14. apríla 1950, ktorú otec kardinál Ján Chrizostom Korec nazval „barbarskou nocou“ stratili istoty a svoje miesta.
Po likvidácii mužských reholí začala v auguste čiastočná likvidácia ženských. Najskôr išlo o odstránenie rehoľníčok zo školstva. Sestričky – učiteľky v materských, základných a stredných školách dostali už ku koncu školského roka prepúšťacie dekréty.
Celý život sa im obrátil na ruby
Vyhnať rehoľníčky zo zdravotných a sociálnych zariadení však nebolo možné, pretože ich nemal kto nahradiť. V celoslovenskom meradle bolo 741 civilných ošetrovateliek a 2 452 rehoľných. Počet rehoľných pracovníkov sa ešte zvýšil o rehoľníčky, ktoré matky predstavené predvídavo presunuli zo školstva do nemocníc. Rozhodnutie však bolo jednoznačné, rehoľné sestry bolo treba z nemocníc odstrániť.
Vincentky boli vyhnané z topoľčianskej nemocnice pred šesťdesiatimi rokmi. Ich práca skončila 22. 8. 1956. V nemocnici bolo 30 rehoľných sestier, keď prišiel rozkaz opustiť nemocnicu. Bola už noc, sestry po tme pozbierali svoje veci a pod dozorom sa prichystali na odchod. Poslednú, rozlúčkovú omšu odslúžil kňaz o pol noci v nemocničnej kaplnke. Potom sestry nastúpili do autobusu, ktorý uháňal do neznáma. Ráno sa sestry stretli spolu s inými rehoľníčkami v Podolínci.
Väčšina rehoľných sestier bola odsunutá do Čiech. Sestry profesionálne pripravované na pomoc pacientovi sa stávali odborníčkami na poľnohospodárske práce, chov zvierat a prácu v textilných továrňach. Ich celý profesionálny život sa obrátil na ruby a v prípadoch, keď sa dostali pracovať na úseky sociálnej starostlivosti o starých ľudí a mentálne chorých, boli zaraďované ako nižší zdravotnícky personál.
Prenasledovanie rehoľníkov pracujúcich v zdravotníctve postihlo nielen priamych účastníkov represií, ale dotklo sa aj pacientov a celého profesionálneho stavu sestier. Rehoľníčky trpeli v zberných kláštoroch a civilné sestry boli preťažované na pracoviskách. Celý ošetrovateľský systém bol v mimoriadne zložitej situácii. Len vďaka obetavosti civilných sestier ich empatii ako aj kultúrnemu zázemiu, ktoré si vzdelané sestry uchovávali v rodinách, nedošlo k pretrhnutiu kresťanského náhľadu na ošetrovateľstvo a pomoc. Toto bol aj jeden z hlavných aspektov pri bezproblémovom prinavrátení sa rehoľných sestier do kolektívov civilných zdravotníkov po revolúcii.
Spomienky, ktoré sme priniesli, sú spomienkami na odkaz oddaných rehoľníkov, ktorí život strávili pri pomoci chorým a biednym. Ten odkaz je v budovaní kultúry spoločného dobra, ktorá je postavená na ľudských a kresťanských hodnotách.
