Ľubomír Hurtaj patrí k osobnostiam slovenského hokeja a po dvoch trénerských zastávkach v Nových Zámkoch a v Rumunsku prichádza do rodných Topoľčian.
Vaša hráčska hokejová kariéra bola poriadne pestrá a aj úspešná. Opíšte nám, kde všade ste boli za tých dvadsať rokov, čo ste opustili Topoľčany...
– Z Topoľčian som odišiel v roku 1996. Bola to prvá dobrá sezóna po dlhšom čase v Topoľčanoch a práve v tomto roku sme začali po každom vyhranom zápase robiť povestný vláčik, ktorý sa tu zachoval na dlhé roky. Počas tejto sezóny som odišiel do Extraligy, kde som postupne prešiel cez Spišskú Novú Ves, Banskú Bystricu až do Trenčína. V Trenčíne sa mi po prvýkrát otvorili dvere do seniorskej reprezentácie a keďže ročník 1999/2000 sa mi mimoriadne vydaril, tak po oslavách bronzu v Extralige s Trenčínom, som putoval na majstrovstvá sveta do Petrohradu, kde sme si vybojovali strieborné medaily. Po príchode z Ruska som odišiel na dva a pol sezóny do Slovana Bratislava. Na jednom z reprezentačných zrazoch sme hrali prípravný zápas v Plzni a hneď po zápase ma domáci funkcionári oslovili s ponukou pôsobiť v tomto českom mužstve. Dohodli sme sa na dvojročnej zmluve, odkiaľ som prešiel na ďalšie dva roky do Karlových Varov. Počas tohto „českého“ pôsobenia sa mi ešte podarilo odohrať play-off zápasy vo Fínsku za IFK Helsinki, pretože Plzeň nepostúpila do vyraďovacích bojov a z Karlových Varov som si odskočil do Švajčiarska – Lausanne. To bola sezóna, kedy bola výluka v NHL, a tak som v českej lige nastupoval proti Jágrovi, Reichelovi, Nedvědovi, či Ručinskému. Vo Švajčiarsku som napríklad hral po boku víťaza Stanley Cupu Martina St. Louisa. Odtiaľ som sa v roku 2006 vrátil späť do Slovana Bratislava, kde som ako kapitán mužstva získal titul majstra Slovens-ka. Po majstrovskej sezóne ale nastali určité personálne zmeny a ja som odišiel do Nemecka, kde som zažil super sezónu, no v polovici ročníka ma zo zostavy vyradilo zranenie chrbta. Napriek zraneniu som ale videl skutočne dobrý hokej, kde nechýbalo ani silné zázemie klubov, o akom sa nám na Slovensku môže iba snívať. Po doliečení zranenia som sa vrátil do Trenčína, chvíľu som bol vo Zvolene, aby ma následne bývalý spoluhráč z Trenčína Melicherík zavolal do druhej anglickej ligy. Od roku 2010 som na tri roky prešiel do rumunskej Csíkszeredi, kde sme zakaždým vyhrali rumunskú ligu a titul sme získali aj v medzinárodnej MOL lige, kde sme na druhú sezónu skončili tretí a tretiu sezónu som zakončil striebrom. Odtiaľ ma pán Sucharda zlanáril do Nových Zámkov, kde som opäť vyhral MOL ligu. V druhej sezóne to ale už nebolo ružové, pretože v novembri som dostal zápal pľúc. Už som mal aj svoj vek a po vyliečení som už sám cítil, že moje telo takéto príliš veľké nasadenie nezvláda. Ešte som sa vrátil na pár zápasov, ale v januári sme boli na regenerácii v Podhájskej a tam som dostal zápal dutín. Už som cítil, že sa blíži moja hráčska kariéra ku koncu a vtedy som dostal ponuku na trénovanie Nových Zámkov. Trénerskú licenciu už som mal, pre mňa to nebolo cudzie, nakoľko som vyrastal v tréners-kom prostredí, veď otec celý svoj život zasvätil hokeju. Takže z večera do rána som sa stal trénerom. Najskôr sme sa dohodli len na pôsobení do konca sezóny, no ročník sa nám mimoriadne vydaril, keď sme šli v MOL lige až do finále a vyhrali sme aj druhú slovenskú ligu. Najbližšiu sezónu som v I. hokejovej lige viedol mužov Nových Zámkov, no potom v novembri ma odvolali, síce sme na lídra strácali len bod. Vraj potrebovali skúsenejšieho trénera... Odišiel som do Rumunska – Gyergyo, kde som pôvodne chcel trénovať a aj hrať, no už som cítil, že ako hráča ma hokej nenapĺňa a zostal som tam do konca sezóny už iba ako tréner. A od aktuálnej sezóny som prevzal mužstvo HC Topoľčany.
V júli ste sa vrátili späť do Topoľčian. Ako prebiehala príprava na nový súťažný ročník?
– Prvoligové mužstvá na Slovensku sú veľmi špecifické. Absolútne neviete, či bude letná príprava a či ju vôbec niekto absolvuje. Prišiel som do Topoľčian 25. júla a vôbec som netušil, kto bude tvoriť káder. Až dva dni pred majstrovským prvým zápasom sa ako tak káder uzavrel a už viem, s kým môžem počítať. Príprava prebiehala úplne inak, než som bol zvyknutý počas predchádzajúcich období, či už ako hráč alebo neskôr ako tréner. S počtom hráčov som bol spokojný, ale u polovice z nich absentovala letná príprava a to bolo v úvodných dňoch až príliš vidieť. Tréningy v úvodných dňoch boli mimoriadne náročné, pretože veľa z hráčov nevládalo a ja jednoducho nemôžem robiť dva rôzne tréningy pre jeden tím. Hráči sa museli rýchlo prispôsobiť, inak som im otvorene povedal, že nech to nechajú radšej tak a nehrajú hokej v I. lige. Nebudem sa každému hráčovi prispôsobovať osobitne. Absolútne neberiem ohľad, či sme amatéri, poloprofesionáli, či profesionáli, keď chceme hrať hokej na určitej úrovni , tak to sa bez tréningov nedá. Kto nechce trénovať, nech hrá hokej večer s kamarátmi...
Ako boli na tom topoľčianski hokejisti v porovnaní s inými? Mali veľké rezervy?
– Nechcem robiť rozdiely medzi topoľčianskymi hokejistami a cudzími. Je pravdou, že viacerí topoľčianski hráči majú svoje civilné zamestnania a potom nestíhajú tréningy. Už po dvoch týždňoch bolo vidieť, kto chodí pravidelne a kto nie. Mňa osobne teší účasť na tréningoch, tá bola dobrá zakaždým, či sa trénovalo ráno alebo podvečer. Požadoval som dvojfázové tréningy, nakoľko v kádri je aj veľa školákov a tí, keď chcú napredovať, musia byť čo najdlhšie na ľade.
Prevláda teda u vás spokojnosť s prípravou na nový súťažný ročník?
– S prípravou som viac-menej spokojný, tréningové objemy sme odtrénovali v plnom rozsahu, len je na škodu, že sme ľadovú plochu nemali o týždeň skôr. Na ďalší týždeň tu boli na sústredení Maďari, a tak tých tréningových jednotiek na ľade nebolo príliš veľa.
Čo vám ukázali prípravné zápasy v globále?
– V prvom rade bolo vidieť na hráčoch, kto už niečo odohral v Extralige a kto zatiaľ bojuje len v prvej lige alebo prišiel z juniorky. Väčšine hráčov chýba zodpovednosť. Hokej už v dnešnej dobe nie je o zábave, ja ho prirovnávam k šachu. Každá jedna figúrka stráži druhú a každá jedná zohráva určitú rolu. Kto spraví menej chýb, ten vyhrá. Prvé prípravné zápasy sme síce vyhrávali, ale na ľade sme často spôsobovali doslova chaos, lietali sme po ľade hore-dole. Toto som sa snažil odstraňovať počas prípravy a som rád, že viacerí chalani moju filozofiu pochopili. Absolútne ma ale sklamal pos-ledný prípravný zápas v Považskej Bystrici, ktorý sme prehrali 4:3. Už pred zápasom som videl na chalanoch uvoľnenú atmos-féru, vnútorne som cítil, že nie sú na sto percent koncentrovaní. Po prvej tretine sme prehrávali 2:0, hrali sme úplne odovzdane. Chalanom som musel vypláchnuť žalúdok cez pres-távku, povedal som im, že celý víkend sa bude trénovať a zrazu som cez druhú tretinu mužstvo na ľade nespoznával. Dali sme tri rýchle góly a to sme ešte mohli streliť aj ďalšie. Toto mi vadí na mojom mužstve, že hráme akoby na hojdačke. Jednu tretinu hráme dobre, druhú už nie. A rovnako je to aj so striedaniami, dve – tri hráčom vyjdú a v tom nasledujúcom robia školácke chyby. Je to však spôsobené najmä tým, že hráči berú hokej na ľahkú váhu, idú si akoby zahrať, ale musia zmeniť hlavne prístup a myslenie.
Máte už uzavretý káder pre najbližší súťažný ročník?
– Zloženie kádra je skôr otázka pre manažéra, ale musím priz-nať, že po odhlásení Piešťan, Skalice, Senice, či zániku Bardejova sa na trhu ocitlo až príliš veľa kvalitných a dobrých hokejistov. Už viacerí z nich ma kontaktovali, že by radi prišli do Topoľčian. Dokážem v Topoľčanoch vybudovať z týchto hráčov kvalitný tím, ale toto nie je naša cesta a hlavne ani nemáme financie na to. Niekoľko rokov v Topoľčanoch chýba zdravé jadro, okolo ktorého by sa vybudoval tím. Tak chceme zapracovať mladých domácich hráčov, ktorí tu zostali alebo sa vrátili domov, a z ktorých tu o dve-tri sezóny môžeme vybudovať kvalitný prvoligový tím. Hlavne však chcem v tíme hráčov, ktorí majú záujem hrať a pracovať na sebe. Pravdaže, bez cudzích hráčov by sme nepostavili ani mužstvo.
Stanovili ste si nejaký cieľ, ako by ste chceli v novej sezóne skončiť?
– Po meste počúvam už rôzne fámy o tom, ako chceme skončiť do tretieho, či štvrtého miesta. Ťažko povedať, pretože Trnava je posilnená o hráčov zo Senice, Prešov a Michalovce stiahli hráčov z Bardejova a k tomu Detva. Tímy sú v prvej lige absolútne zmenené, čo sa týka hráčskych kádrov, tak až úvodné kolá ukážu, kto na čom je.
Mojou ambíciou je hrať svieži a kvalitný hokej, ktorý by prilákal na štadión hojný počet fanúšikov. Viem, že nebudeme hrať ako Nitra, či Slovan, ale chcem, aby diváci odchádzali zo štadióna s pocitom, že hráči na ľade nechali zo seba absolútne všetko, čo mohli. Neprajem si nič, len aby ľudia po meste hovorili medzi sebou, aký dobrý hokej videli a na základe našich výkonov sa sami pozývali na hokej. Nie je predsa možné, aby som sa po dvadsiatich rokoch vrátil späť do Topoľčian a už mesiac v meste počúvam, že čo som to spravil a prečo hazardujem so svojim menom... Že je tu bordel, hokejový odvar a podobne. Nie je možné, aby ma ľudia odhovárali od tohto, čo len potvrdzuje, že tu asi nie je niečo v poriadku. To chcem našimi výkonmi a propagáciou hokeja zmeniť, aby Topoľčany lákali fanúšikov na štadión. Aj hráčom som to neraz prizvukoval, že oni sú hlavnými hviezdami, oni musia niečo pre to urobiť, aby sme napredovali. Nechcem už viac počúvať, že hráči chodia po krčmách alebo sa správali tak alebo onak. To jednoducho musí skončiť. Mojim cieľom je vrátiť topoľčiansky hokej tam, kde bol pred dvadsiatimi rokmi, keď som odchádzal. Celá kabína vtedy jednotne žila, po zápase sa robil vláčik, diváci šaleli. Teraz ma mrzí, že v prípravných zápasoch sme odohrali aj dobré stretnutia, nebolo to bez chyby, ale diváci nám absolútne nezatlieskali. Z toho som bol veľmi sklamaný, nastupujeme na ľad, nikto netlieska, rovnako tak aj po zápase. Nečakám chorál alebo niečo extra, chcem len nech našich chlapcov povzbudia diváci, veď sa to hrá predovšetkým pre nich.
Za dvadsať rokov ste toho precestovali veľmi veľa a odohrali množstvo zápasov. Ale asi nikde ste nezažili, čo na Slovensku. Ešte dva týždne pred štartom prvej ligy sa nevedelo, kto vlastne bude hrať, či aký bude systém súťaže. Ako sa na to všetko pozerá bývalý hokejista?
– Absolútne nechápem, ako my na Slovensku robíme hokej. V závere augusta netušíme, aké bude rozlosovanie súťaže, pretože nepoznáme mená súperov. Extraliga má slogan, že robí pre hokej, ale na prvú ligu sa zabúda. Na Slovensku je len Extraliga mužov, projekty SR 18 a SR 20 a tam to končí. Je to zle, pretože kompetentní na zväze by si mali uvedomiť, že každú sezónu z juniorských mužstiev sa do extraligových seniorských mužstiev do najvyššej súťaže dostane jeden či dvaja hráči. Ostatní musia zväčša pôsobiť v prvej lige. Slovan má KHL, juniori nemajú kde hrať, a tak sa stane, že títo kvalitní hráči často musia skončiť v I. lige. No keď ten hráč vidí propagáciu súťaže, nejasnosti okolo zloženia a podmienky, radšej odíde do zahraničia. Prvá liga by mala vychovávať hráčov pre najvyššiu súťaž, táto súťaž by mala mať určitú prestíž, no nestačím sa čudovať, čo prvá liga na Slovensku znamená. Nie je možné, aby sa zo slovenskej Extraligy odhlásilo mužstvo a nevyplatilo hráčov a dokonca ten klub ešte žiada od hráčov vrátenie peňazí za výstroj, či ubytovanie... Toto mi príde absolútne choré a to mi vadí. Keď to porovnám s Nemeckom, tak tam ide manažér klubu automaticky sedieť do basy, ak náhodou klub skrachuje, pretože manažér vlastne rozhajdákal peniaze sponzorov. Tam sa nemôže stať, že by meškali výplaty. Na to sú tam peniaze, tie sú presne zadefinované a rozpočítané. Aj vo Švajčiarsku som zažil krach klubu, ale ten klub mal finančnú zábezpeku, ktorá pokryla náklady na vyplatenie hráčov, trénerov, realizačný tím. Klub skrachoval, ale nikto nezostal bez peňazí. A to vedenie klubu malo obrovské problémy vôbec odôvodniť, prečo klub zanikol, kde sa podeli financie. Na Slovensku sa pomaly každú sezónu menia názvy klubov, menia sa manažéri, dávajú sa splátkové kalendáre za nevyplatené peniaze a podobne. Ak sa nezmenia zákony financovia, tak ťažko sa môžeme porovnávať s ostatnými krajinami. Musíme si to otvorene priznať, tieto podmienky na Slovensku nemôžem porovnať ani s Maďarskom a nie to ešte s Fínskom či Švédskom, bohužiaľ...
